Mne sa to predsa nemôže stať...

Denne počúvam o katastrofách.
Tu na Slovensku, vo svete.
Vždy si poviem aké to je hrozné, že to pre tých nevinných ľudí nie je fér. Potom si pomyslím že chvalabohu že sa to nestalo mne, alebo nebodaj niekomu z mojej rodiny.
Za chvíľu na to zabudnem.
Veď život ide ďalej.
Mňa sa to predsa netýka.
Mne sa to nemôže stať.
Často si pomyslím, či Boh naozaj existuje, keď dopúšťa takéto veci.
Ako je možné že nechá trpieť ľudí, o ktorých hovorí že sú to jeho ovečky, a že sa postará i o tú najmenšiu.
Chvíľu o tom premýšľam.
Ale za chvíľu to vypustím z hlavy.
Mňa sa to predsa netýka.
Mne sa to nemôže stať.
Bývame blízko pri nemocnici.
Vždy keď vidím záchrannú helikoptéru, pomodlím sa.
Za človeka ktorý je vo vnútri.
Za jeho zdravie, za jeho šťastie.
Mám to vo zvyku.
Vždy si spomeniem na strýka, ktorého po jeho úraze priviezli takouto helikoptérou.
Ostal doživotne na vozíku.
Ale ja som to nezažila, takže sa ma to až tak nedotýka.
Pomodlím sa aby ten človek neskončil ako môj strýko.
Ale za chvíľu na to zabudnem.
Toho človeka predsa ani nepoznám, ani som ho nikdy nevidela.
Mňa sa to predsa netýka.
Mne sa to nemôže stať.
A potom, sa stane niečo hrozné.
Blízkemu človeku.
Niečo vážne hrozné.
Vážny úraz.
Bude to na ňom vidno až do smrti.
A vtedy si to uvedomím.
Premkne ma doteraz nepoznaný strach.
Už sa ma to týka.
Už sa to môže stať aj mne.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu