Len teraz som dopísala jeden blog a už píšem druhý. Ani neviem prečo, ani odkedy, ani ako dlho, ale uvedomujem si také veci, ktoré za normálnych okolností by som si nikdy nevšimla. Sú to maličkosti. Celý dnešný deň bol pre mňa záhadou. Bol plný emóci ako sú radosť, smútok, šťastie.

Dnes nejak exelentne prevažoval plač. Ani neviem prečo. Teda viem prečo som prerevala dnes štyri hodiny svojho života, ale myslím, že to nie je také podstatné, aby som sem písala, alebo aby som vás tým zaťažovala.

Dnes som si uvedomila tri podstatné veci...
1) aj keď sa snažím byť akokoľvek dobrá, vždy sa nájde niečo čo sa bude vymykať normám a mňa prekoná. Vždy. Je jedno, či sa jedná o pohár, známky, správanie, RPG či šport. Vždy je tu ten, kto je lepší...

2) niekedy, keď potrebujem na niečo prísť, tak dostanem také skvelé nápady až ma to bolí. A to nemyslím, teraz ani ironicky ani egoisticky. Prosto myslím to tak, že keď chcem pre niekoho fakt niečo dobré, niečo čo by ho potešilo a urobilo mu radosť, ja prídem na to čo to je. Viem to. Len škoda, že to nie je častejšie...

3) ak vás niekto opustí a nemôže za to (a ani vy), tak NECHAJTE HO ÍSŤ. Inak sa budete len viac a viac trápiť a čím ďalej to budete odkladať, tým to bude len ťažšie a ťažšie. Ako príklad si môžte zobrať posledných pár blogov čo som napísala listy Marekovi, alebo posledných 5 rokov, čo som nemala odvahu ho pustiť preč...

Myslím, že toto je asi všetko čo som chcela povedať. Neviem ako budem pokračovať ďalej. Neviem čo ma ďalej čaká a čo ma neminie. No jedno viem. Budem bez Mareda. Ach jo...

 Blog
Komentuj
 fotka
zrnko_piesku  29. 5. 2008 23:24
Čo povedať zuzi?

Myslím, že odpoveď na tvoje otázky nájdeš len ty...pretože sú ukryté v tvojom vnútri, možno to chce len čas, aby sa z teba dostali von

A sám neviem prečo o píšem, ale tak to cítim...



A ešte som chcel jeden výrok, ktorý používam stále a zbožňujem ho....



Za každým dažďom raz výjde slnko...tak ak máš pocit, že ti slniečko hladí tvoju tvár a príjemne na ňu hreje, nepusť sa ho, drž sa ho a čerpaj z neho toľko, koľko sa len dá



No a nakoniec asi len toľko, asi to najdôležitešie čo osm chcel a to je to, že aj keď sme sa v rl nestreti, nevideli...znamenáš pre mňa viac ako niektorí ľudia s ktorými som sa stretol...aj keď viem, že to tak niekedy nevyzerá...

vážim si ťa ako človeka zuzanka

ďakujem : )
 fotka
azizi  29. 5. 2008 23:58
Ak nemozeme byt v nicom najlepsi, tak nemozeme byt ani v nicom najhorsi, no nie? A to je celkom pozitivne
Napíš svoj komentár