,,Sanus je tvoj prípad, Selena, pokiaľ chceš ísť von, vezmi so sebou aj jeho," odvetila mi nezaujato a ďalej predstierala, že ten šporák je omnoho dôležitejší ako žiadosť jej dcéry. Nemohla som odísť len tak, aj keď som mu vysvetlila, že sa skoro vrátim, že idem von len na chvíľu.
,,Ja by som ho vzala a dokonca rada," štekla som naštvane. ,,Ale problém je v tom, že ho neviem dostať ani z izby a nieto ešte z domu. Mami my sme sa dohodli. Chcem ísť von s partiu, aspoň na chvíľu. Mám Sanusa rada, ale som s ním dvadsaťštyri hodín denne. Dvadsať štyri hodín denne zavretá v jeden izbe. To určite nemôže byť dobré pre moje zdravie. Uznávam, že ani pre jeho, ale neviem ho dostať von."
,,Takže priznávaš, že si sklamala?" otočila sa na mňa s nadvihnutým obočím a miernym pobavením. Práve pre toto som sa v tejto rodine necítila úplne vítaná. Vždy mi dali pociťovať, že som tu nula.
,,Nie," odsekla som a ruky som zaťala v päsť tak, aby si to nevšimla. ,,Len vravím, že mi to bude trvať dlhšie. Toho chalana totiž mlátili alebo niečo podobné. Radšej nechcem myslieť na to, čo mu robili, lebo netuším, k akému záveru by som prišla," vzdychal som nešťastne. Sanus bol príliš ustráchaný, odmietal hovoriť.
,,Práve to je na mojej práci také zaujímavé," mama prestala drhnúť šporák a jej oči posmutneli. ,,Ukáže, akého zverstva sú ľudia schopní," položila handru bokom a jej pohľad znežnel. ,,Asi by som sa s ním mala porozprávať, aj ja sama. Choď von s partiou. Ja sa u neho pre dnešok postarám."
,,Ďakujem," vyskočila som nadšene a už som sa rútila do poschodia vytáčajúc Andreasove číslo. Ten chalan totiž nebol doma, ale to, že dnes ideme do obchodného domu, vedel. Tak som chcela zistiť, ako sa tam dostane. Kde ho mám vyzdvihnúť.
~*~
,,Si si istý, že ťa nemám vyzdvihnúť?" pýtala sa ma Es už asi po tretí raz. V rukách som niesol tašku s dvoma škatuľami napečených croissantov. Chcel som skočiť za otcom do práce, než sa pôjdem túlať s partiou.
,,Neboj, skočím na bus. Ty vyzdvihni Seniu. Aiden vravel, že tam bude ešte pred vami. Počkáte sa v tej kaviarničke oproti kníhkupectvu. Tak tam čakajte aj mňa. Vy tam bude asi tak o pol a ja najneskôr pol aj desať, pätnásť. Hlavne buďte v tej kaviarni. Nie som si totiž istý, či sa vám dovolám. Telefón mi už dvakrát oznámil, že nemám baterku," neviem, ako som si ja pako mohol nevšimnúť, že mi dochádza batéria.
,,Fajn, hlavne to stihni. Tak zatiaľ," zložila ma a ja som prebehol poslednú ulicu. Môj otec pracoval na polícií, bol šéfom na jednom oddelení a keďže dnes sa mal v robote zdržať, rozhodol som sa ho potešiť. Potisol som dvere a pobehol som k výťahu. Strážca za pultom na mňa len kývol. Nebol som tu prvýkrát, chodil som sem celkom bežne, obzvlášť po škole, keď mi nešiel autobus domov, takže ma tu poznali.
,,Dobrý," uškrnul som sa, ako náhle som sa si to začal mieriť okolo stolov k otcovej pracovni aj s taškou, ale to by nebol Mani, aby si ma nevšimol. Ani neviem ako a už som mal okolo hrudi jeho svalnatú ruku.
,,Ty niečo nesieš?" spýtal sa a jeho pery sa natiahli do úsmevu. Okamžite som si získal pozornosť policajtov z oddelenia. Väčšina z nich vedela, že pokiaľ nejdem za otcom tesne po škole, tak niečo nesiem.
,,Myslím, že obsah tašky sa zabavuje," zaškeril sa Larry na tašku v mojich rukách. Ale ja som sa už poučil. Keď som sem išiel, nesmel som brať len škatuľu pre otca, ale musel som vziať dve. Kým sa oni ,,pobijú" kvôli obsahu prvej, ja sa stratím v otcovej pracovni.
,,Myslíte, že som na vás zabudol?" spýtal som sa urazene a podarilo sa mi vymaniť z Meniho náruče. Lepšie povedané, on ma pustil sám od seba. Keby nie, tak sa spod jeho kulturistického zovretia, len tak nedostanem. ,,Sa urazím," vytiahol som jednu zo škatúľ a položil ju na Larryho stôl.
,,Ansariho, fagan doniesol croissanty!" vykríkol Mani a ja som sa rýchlo prešmykol smerom k pracovni, lebo policajti sa zlietli ako supy. Dnes som tu nemohol ostať, aby som s nimi pokecal, lebo som musel stihnúť bus.
,,Otec?" nakukol som do pracovne a zistil som, že je sám. Pobavene si ma obzrel a pozrel na tašku v mojej ruke.
,,Vždy, keď prídeš, tak je moje oddelenie hore nohami. Počul som, že si tu," vysvetlil. ,,Maniho sa nedá prepočuť," vyšvihol som sa na jeho stôl a položil som tašku so škatuľou vedľa seba.
,,Zase som doniesol dve, lebo oni by mi boli len jednu zhabali a tebe by neostalo alebo by sa tvárili urazene až do doby, kým by som im to nevynahradil trojnásobkom koláčov," sledoval som, ako otec otvoril škatuľu a vytiahol si jeden croissant. ,,Mama povedala, že sa tu dnes zdržíš, tak som ti musel priniesť."
,,Robíš si zbytočnú škodu, ale si veľmi dobrý chlapec," pre otca to bol úder, keď som mu povedal, že som gay. Našťastie v tom období uveril mame, že si len vymýšľam a o svojej orientácii nemôžem mať ani páru. Bolo mi totiž dvanásť, ale ja som už vtedy presne vedel, kto som. Časom sa to zlepšilo. Nielenže sa s tým zmieril a prijal to, ale začal ma aj podporovať. Pobavene som sa pre seba musel smiať, lebo mama vždy hovorila, že otec chcel skôr dievča a ona chlapca. Tak trochu sa splnilo želanie obom.
,,Detich," dvere do pracovne sa otvorili a stál v nich ďalší otcov podriadení. Tomi sa mierne zarazil, keď ma uvidel. Tomi bol fešák. Mal okolo tridsiatky a na oddelení bol len pol roka. ,,Nevedel som, že nie si sám, ale vedenie ťa hľadá," oznámil mu. Timi sa mi vždy trochu stránil a nemusel som byť génius, aby som vedel prečo.
,,Jasne, hneď za nimi idem. Daj si croissant, Timi," otec pokynul k škatuli a Timi sa ihneď pokúšal poslúchnuť. ,,Robil ich môj syn a ako vždy sú výborné. Ako všetko do čoho sa pustí," uhol som sa pred jeho rukou, ktorá sa mi pokúsila postrapatiť vlasy.
,,Oci, účes," zaprotestoval som a on ruku rýchlo stiahol Timi schmatol croissant a už ho nebolo. Otec nepochopil, prečo sa tak Timi správa a to bolo jediné Timiho šťastie. Pamätám si, ako ma jeden policajt na jeho oddelení nazval teplošom. Prirodzene všetci tu vedeli, že syn Deticha Ansariho je gay. Dvakrát som sa tým netajil a každý, kto bol len trošička inteligentný, tomu to došlo. Ale jeden z policajtov, ktorý požiadal o preloženie rozhodne niečo proti gayom mal. Keď po otcovi fľochol, že aj syna má len obyčajného teploša, otec sa otočil a vrazil mu takú, že mu vybil dva predné zuby. Otec a ten dotyčný sa vždy priatelili a tak ho nežaloval. Odišiel a bez slova požiadal o preloženie. ,,A aby si nepovedal, že som neskutočne vzorný syn, tak potrebujem prachy."
,,Jasne, to som mohol čakať," otec vytiahol peňaženku a začal vyťahovať bankovky. Strčil mi prvé dve do rúk. Zatváril som sa nešťastne. Podal mi ďalšiu bankovku a ja som na neho urobil psie oči. Do ruky mi strčil tretiu bankovku.
,,Ocííí," zatiahol som. ,,Tvoj syn sa potrebuje svojmu okoliu veľmi páčiť. Ty nechceš mať krásneho syna, ktorý sa páči?" zatrepotal som mihalnicami. On len pretočil očami a strčil mi do ruky ďalšiu dvacku.
,,Keď ale mame povieš, že som ti nastrkal sto eur, tak ťa vyfliaskam a ver mi, že tento mesiac už prachy neuvidíš," povedal prísne, ale ja som tušil, že len hrá formu. Keď som prachy potreboval, tak vždy dal.
,,Ďakujem," rýchlo som ho pobozkal na líce. Musel som sa zdvihnúť na špičky a on sa musel trochu skloniť. No čo? Zostal som krpec po mamke. ,,Musím, lebo mi ujde bus," rýchlo som mu zamával a rozbehol som sa smerom k zastávke. Teoreticky som to stíhal, ale keď som z konca ulice uvidel, ako nastupuje do busu, -ktorý prišiel mimochodom o tri minúty skôr, čo sa nestáva, vždy mešká,- posledný človek, musel som sa rozbehnúť.
,,Nie, nie! Počkaj! Stoj!" už sa mi len podarilo buchnúť do zadného okna. ,,Idiot!" zvrčal som naštvane. To snáď nie je pravda. Hrabol som po mobile, ale ako náhle som stlačiť rýchlu voľbu, mobil oznámil batériu a stmavol. ,,No, výborne! Super! Úchvatné!" spotil som ďalej, toto sa mohlo naozaj stať len mne.
,,Mám pocit, že máš problém," ani som si nevšimol, že sa pri mne pristavilo mne toľko známe auto. A moja platonická láska si ma pobavene obzerala. Liam hodil smutný pohľad na bus, ktorý mizol dole v ulici. ,,Je smola, keď zdrhne." Podišiel som k čiernemu Peugeotu a pokúsil som sa otvoriť dvere, zámky však zaklapli a len okno sa trošku stiahlo. ,,Ty niečo potrebuješ?" spýtal sa Liam.
,,Neblbni, ideš do centra, nie? Hoď ma do obchodiaku," zaprosil som. Liam chvíľu vyzeral, že premýšľa. ,,Mám sa stretnúť s tvojou sestrou," doložil som dúfajúc, že mi to pomôže.
,,Máš pravdu, idem do centra a tak to mám po ceste," prikývol. ,,Ale to neznamená, že som ochotný, teba niekam zobrať," odsekol pohrdlivo a pozrel dole po ceste. Vytočilo ma to. To sa pri mne pristavil, len preto, aby mi oznámil, že je parchant, ktorý ma ani nehodí pár kilometrov k centru.
,,Prosím, Es, Senia a Aiden na mňa čakajú," zaskuhral som opäť dúfajúc, že obmäkčím to jeho chladné srdce. Liam s úsmevom na perách pokrútil hlavou a stúpil na plyn. Motor zareval. ,,Tak mi aspoň požičaj mobil, nech môžem Es zavolať," ďalšie pobavené pokrútenie hlavou. Znovu stlačil plyn a motor dal o sebe znovu vedieť. ,,Tak jej zavolaj sám!" sykol som. Začínal som byť naštvaný a zúfalý.
,,Je mi ľúto? Sám si sa do šlamastiky dostal, sám si to aj vyrieš," tentokrát Liam motor nepotrápil, jednoducho sa rozbehol a rýchlosťou, za ktorú by mu vzali vodičák, zmizol rovnako ako môj autobus. CHRAPÚŇ!! IDIOT!! NENÁVIDÍM TOHO, NAMYSLENÉHO...! v duchu som na neho soptil a bolo mi do plaču. Es má pravdu. Je nápomocný a milý, len keď niečo potrebuje. Pomalým krokom som sa vyberal naspäť k stanici. Zavolám Es aspoň od otca, že som bus nestihol, nech po mňa skočia. Sklopil som hlavu do zeme a keby vedľa mňa nezahučal motor, ani si ho nevšimnem. Čierny peugeot bol späť. ,,Nepozeraj ako tela a nastúp, ty nádhera. Nemám na teba zvyšok dňa!" zvrčal Liam. Neveril som tomu. On sa predsa len vrátil.
,,Zabudol si ma ešte nejakým spôsobom ponížiť?" neodpustil som si naštvanú poznámku. Liam vykrivil pery a nechal motor zrevať, len čisto preto, aby mi naznačil, že si mám pohnúť, lebo on nemá problém skutočne odísť aj bezo mňa. Sadol som si na miesto spolujazdca, ale rozhodol som sa hrať na urazeného.
,,Páni neveril som, že dokážeš ostať dve minúty ticho. Poviem ti, že si ma ohúril," povedal po chvíli a znovu na mňa pozrel s tým provokatívnym úsmevom. Zovrel som ruky v päsť. To myslí, ten hajzel vážne. Musel som pevne stisnúť zuby a rýchlo zamrkať.
,,Vieš koľkokrát som už ja pomohol tebe!" nedokázal som to. Nedokázal som mlčať, keď ma tak okato provokoval. ,,Vždy, keď niečo potrebuješ, tak ti pomôžem a ty máš problém..."
,,Hej! Pokoj, veď ťa tam hodím, tak sa nadýchni," znovu si ma zmeral pobaveným pohľadom. Pre neho bola vážne zábava, provokovať ma. ,,Mohol som ťa tam naozaj nechať, ale vrátil som sa. Je pravda, že len kvôli tomu, že ty by si to vykecal Es a tá by mi urobila peklo na zemi, je na teba nejaká náchylná, ale vrátil som sa. Nech už bol dôvod akýkoľvek."
,,Tch," založil som si ruky na prsia a pozrel som von oknom. Nebudem sa s ním baviť. Es má pravdu, je to debil. Absolútne úchvatný, neskutočne nádherný, úplne dokonalý, ale debil.
,,Tým tichom ma teraz trestáš, či odmeňuješ?" keď to zase po dvoch minútach vyslovil, myslel som, že vyskočím z kože. Jeho toto podpichovanie vážne bavilo.
,,O čo ti ide?!" vyštekol som na neho, ruky na prsiach som ešte zvieral v päste. ,,Čo máš stále za problém?! Prečo sa do mňa stále navážaš?! Čo proti mne, do kelu, máš?!"
,,Nádych, výdych, nádych..., ja len aby si zlosťou neexplodoval," povedal rýchlo, keď som ho preťal pohľadom. Prečo ma tie jeho modré oči a absolútne úchvatný úsmev vždy odzbrojili? Dych sa mi zasekol v hrdle a srdce vynechalo úder. Možno to bolo práve tým rýchlim pohľadom z očí do očí alebo len tou silou okamžiku.
,,Si protivný a ja nechápem, čo proti mne stále máš," zamrmlala som a pozrel som pred seba. Hrdlo sa mi stiahlo. To snáď nie je ani pravda, ako sa zo sekundy na sekundu môže moja zlosť zmeniť v zúfalstvo. ,,To, že som gay, to nie je."
,,To to nie je," priznal a jeho tón bol z ničoho nič vážny. Žiadne pobavenie, žiaden výsmech. ,,Člen mojej kapely je gay a ja s tým nemám problém," prikývol som. O tom som vedel. Es mi to už dávno povedala a vlastne som ho aj z videnia poznal, keď cvičili u nich v garáži. ,,Ale rozdiel medzi tebou a ním je ten, že on sa ma nesnaží zbaliť," hrklo vo mne. ,,A navyše mi lezieš na nervy svojim zženšteným správaním. A čo má prosím ťa znamenať tá ceruzka? Vyzeráš ako debil!"
,,Ja ťa nebalím," odsekol som. To bol fakt. Nikdy som si nevšimol, že by som ho balil. Nebol som idiot, on bol hetero a po mne by sa ani len neobzrel. Chcel som po ňom iba toľko, aby sa ku mne správal slušne. ,,A tebe sa možno tá ceruzka nepáči, ale mne hej, a viacerým hej."
,,Aj Es si myslí, že vyzeráš ako blbec, len nemá srdce ti to povedať. Je jedno, či si gay alebo nie, ale chalani sa jednoducho nemaľujú. Vyzerá to hlúpo."
,,Čo ty o tom vieš?!" sykol som a už som sa mierne klepal zlosťou. Najhoršie na tom bolo, že som mal okamžite chuť si tú ceruzku zotrieť. A prečo? Lebo to on povedal? Rýchlo som zamrkal, ani som netušil, či sa mi do očí derú slzy zlosťou alebo zúfalstvom. Teraz ma ponížil.
,,Hlavne sa mi tu nerozrev, prosím ťa," jeho hlas bol nežný, nebol zase tak výsmešný. ,,Ja sa ťa nechcem dotknúť, ale nie som slepý a vidím, čo robíš. Líškaš sa mi a zámerne sa predo mnou nakrucuješ," zastavili sme na parkovisku. Celú dobu letel, dokonca o dobrých pätnásť minút predbehol autobus. Rýchlo som sa natiahol po kľučke, ale dvere sa zavreli. Pokúsil som sa dať do pohľadu čo najviac zlosti, ale ním to nepohlo. ,,Robím to pre teba, Andreas. Niekoho si radšej nájdi."
,,Si namyslený, kretén," informoval som ho. ,,Ja o teba nestojím, Liam. To len ty si myslíš, že si pre všetkých taký neodolateľný, ale nie je to pravda. Pusť ma von! Hneď! A láskavo sa so mnou prestaň takto baviť, tak starostlivo. Som ti predsa ukradnutý, takže nemaj starosť. Ľudia ma ponižujú často."
,,Ale ja som ťa nechcel ponížiť," prekvapene na mňa vyvalil oči. Udrel som do dverí a on ma so zamračeným sa pustil. ,,Nezabudni sa sťažovať sestre," sykol na mňa a prudko vyletel z parkoviska. Tak to nevyšlo. Rýchlo som vošiel do obchodiaku a stratil sa na záchodoch. Ako som si myslel. Dlho sa mi nepodarilo zadržať slzy. Rýchlo som zamrkal, aby som ich odohnal, ale nešlo to. Niečo ma vnútri zožieralo ako odporný parazit. Na sekundu sa ma zmocnil nutkavý pocit, si tú ceruzku zotrieť. Pevne som zovrel ruky v päste. Nevyhoviem mu! Radšej nájdem zvyšok. Prišiel som skôr ako Senia s Es. V kaviarni sedel len Aiden a čítal noviny. Zvalil som sa do stoličky oproti nemu.
,,Myslel som, že prídeš až posledný," povedal nezaujato, ale keď na mňa zameral pohľad svojich pátravých očí, primračil sa. ,,Niečo sa stalo? Vypadáš, ako keby si..."
,,Nič mi nie je OK?" zvrčal som akurát vo chvíli, keď k nám podišla čašníčka. ,,Len čokoládu," vybafol som aj na ňu.
,,Ty si už tu?" na rameno mi dopadla ruka Senie a aj s Es si tiež sadli za stôl a keďže čašníčka stále bola pri stole, rovno si objednali. Počkal som, až kým odíde. ,,Čo sa ti stalo?" aj ona si všimla, že niečo nie je v poriadku. ,,A ako je možné, že si tu? Videli sme tvoj bus na tretej zastávke."
,,Stretol som Liama a on ma vzal," ako náhle som to vyslovil, ako keby to všetko vysvetľovalo, lebo sa ozvalo trojhlasné ,,AHA" a nikto sa tým viac nezaoberal. Aiden sa vrátil k novinám a Es nadškrtla Senii nejakú novú knihu, čo si chce kúpiť. ,,Hej? Vás vôbec netrápi, čo sa stalo?"
,,Nie, lebo Liam je chalan, ktorý ide mimo teba," nadškrtol znudene Aiden a urobil miesto čašníčke, pre svoju kávu. ,,Netuším síce, čo ti povedal, ale viem jedno. Mal by si sa na to vykašľať a byť rád, že ťa zviezol. Prestaň sa ním trápiť. Liam je namyslený idiot. Tak sa stále nesprávaj ako jeho urazená frajerka."
,,Ja sa tak nesprávam," teraz ma zase pre zmenu naštval Aiden. To mi dnes hodlajú všetci liezť krkom? Najprv autobus, potom Liam a teraz aj Aiden, ešte mi chýba, aby sa do mňa pustila Es so Seniou.
,,Tak, čo ti urobil?" Es sa na mňa pozrel nežne a v jej pohľade bola ľútosť, ktorú som teraz tak veľmi potreboval. Liam mi znovu ublížil. Ja viem, že Aiden má pravdu, nemal by som si to tak brať, lebo Liam je niečo, čo mi nikdy nebude patriť, ale aj tak. Páčil sa mi a mal som ho rád. Rana od človeka, ktorého ľúbite, bolí, aj keď on k vám nič necíti a nikdy nebude.
,,Mám otázku," rozhodol som sa im aj tak neodpovedať. Dokonca aj Aiden zložil noviny, zamiešal kávu a pozoroval ma. ,,Vyzerám ako debil, keď si dávam linku?" ani neviem, prečo som sa na to pýtal. Mne sa to páčilo, zvýrazňovalo to moje oči, tak nech si všetci ostatní, na čele s Liamom, trhnú. Aiden naklonil hlavu a začal rozmýšľať. Čo ma prekvapilo, on zvykne vychrliť odpoveď ako prvý.
,,Mne osobne sa to nepáči, prepáč," priznala Senia. ,,Niežeby mi to nejako vadilo, ale čo ja viem," trochu rozpačito pozrela na Es.
,,Mne sa páči všetko, čo na seba natiahneš, navlečieš namaľuješ. Nie som správna osoba, ktorá by to mala hodnotiť. Na tebe sa mi totiž páči, tak nejako všetko," priznala s potrhnutím ramien a prebrala si od čašníčky, ktorá prišla už aj s našimi objednávkami, zmrzlinový pohár. Ja som trochu mrzuto poďakoval za čokoládu.
,,Mne sa to páči," zhodnotil Aiden veľmi opatrne. Vypleštil som na neho oči. ,,Čo? Páči sa mi to. Nevyzerá to na tebe divne, len ti to viac zjemňuje črty a poukazuje na oči a dlhé mihalnice. Si gay, takže jemné črty sú len plus, nie? Aspoň ja si myslím. Keby som bol gay, tak by som si ťa všimol. Možno práve preto. Robí ťa to viac ženského. Neviem, ale prečo sa na to vôbec pýtaš."
,,Liam povedal, že vyzerám ako debil," priznal som sa im potichu a zamiešal som čokoládu. Všimol som si, ako Aiden pretočil očami. Senia a Es si vymenili ďalší ľútostivý pohľad.
,,Kašli na Liama, Liam je debil a ja by som o tom mala niečo vedieť, lebo ho poznám celý svoj život," uzavrela tento rozhovor Es. Nemôžem tvrdiť, že mi nezdvihla náladu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár