,,Poznáš ma, starý priateľ, takže mi povedz, čo chcem vedieť a obaja sa vyhneme ďalším nechceným problémom," mocná postava pomaly prešla po miestnosti a čupla si na červený koberec, zahľadiac sa do očí poloupíra, ktorý zvieral sánku mučivou bolesťou. Oči boli plné drzého odhodlania. Obaja tušili, že upír hovoriť nebude. Nezradí to, čomu celú tu dobu tak oddane slúžil. Pološero, ktoré vytvárali dve osamotené sviečky na veľkom dubovom stole pred obrovským oknom kancelárie, narušil ďalší z bleskov. Nezainteresovaný by si pomyslel, že aj táto búrka je jednou z náhod. Že boh blesku sa len náhodou preháňa nad púšťou, veď sem zavítal vždy rád, ale tí ktorí vedeli..., tí ktorí poznali... tí nepochybovali o zámeroch ,náhodnej´ búrky. Poloupír zovrel koberec a ukázal zuby.
,,Nemysli si, Vorax, že ti to prejde? A ty," pozrel na Voraxovho spoločníka schovaného v tieni pri skrini. Tmavá postava so smrteľný pohľadom. Odporný vrah! Všetci to vedeli, ale veštci mlčali. Báli sa otvoriť ústa, aby o jazyk neprišli. Bledá ruka, chladného strážcu hladila mačku sediacu na krbe, ktorú situácia okolo nej nezaujímala. Možno občas pozdvihla očko, keď sa za dverami kancelárie ozval bolestný krik krížencov a zamestnancov, ktorí sa momentálne nachádzali v Sibeone. ,,Vždy som tušil, že si len jeho štetka!"
,,Hm," bola jedná posmešná reakcia bachára. Mačka sa natiahla, zívla a začala priasť hlasnejšie. Možno preto, aby prehlušila zvuky hrôzy, vychádzajúce spoza dverí, alebo aby dokázala hromu, že to zvládne lepšie ako on.
,,Nevšimol si si, že už mi to prešlo?" šepol muž okolo štyridsiatky a pohladil upíra po tvári. Upír sa rozklepal tesne predtým, než padol nevyhnutný, smrteľný úder. Miestnosť ohlušil hrom a mocná postava s rukou od krvi vstala. Groteskné. Tri postavy, ale miestnosť plná duší a to štvalo! To trápilo! To dokazovalo mocnej postave, že je tiež len obyčajnou špinou na chodbách mocného Sibeonu.
,,A teba nepotrebujem," šepol telu mŕtveho upíra, pomaly otočiac hlavu na mladého muža za ním. Vraha vražda nerozhodí. ,,Zbav sa tela a oznám, čo treba. Budeme potrebovať ďalších ľudí," prikázal bacharovi. Strážca sa len rýchlo uklonil a rýchlim krokom zmizol za dverami. Pevná postava si ani nestihla sadnúť do svojho kresla a biela mačka jej vyskočila do lona, naťahujúc sa. Mačka na krbe sa naposledy natiahla a zelené oči sledovali mŕtveho upíra. Za svoju vernosť zaplatil a ona to vedela. Možno vedela viac, ako by si strážca, či Vorax pripustili. Upír bol k ničomu. Dopredu vedeli, že hovoriť nebude.
Výcvikový tábor
Predstavte si svet. Svet, v ktorom vás zariadia už podľa toho, komu sa narodíte. Že ten príbeh poznáte? Dobre, ale predstavte si ho v radikálnejšie podobe. Svet, v ktorom už pri narodení dostanete určitý status, ktorého sa nikdy v živote nezbavíte a práve podľa tohto statusu s vami celý život zaobchádzajú. Áno, obohratá pesnička z obohratej dosky. Podľa tohto statusu žijete a podľa tohto statusu ste nula alebo niekto.
Kto som? Moje meno je Scio. Nie, nie som človek. Vlastne, ja nie som ani vlkodlak či upír. Som kríženec. Našťastie. V tomto svete je lepšie byť aspoň krížencom. V dnešnom svete musíte byť trochu ľudským, inak ste mŕtvy. Teda, nie doslova mŕtvy, to nie, ale ďaleko od toho nemáte...
,,Zase sa predvádza?" znudene som zdvihla pohľad na kamaráta, ktorý sa posadil vedľa mňa a znechutene zazrel na svojho staršieho brata. Neil preskočil skrz horiacu plošinu a včas sa vyhol spŕške rozbitého skla. Baby vedľa mňa výskali ako najaté a nadšene tlieskali. Len som pretočila očami. Sedela som v telocvični a sledovala jedného zo svojich najlepších priateľov. Kríženca upíra. Rozhodne bol silný a patril k najlepším študentom tejto školy. Všetci čakali, že z neho bude skvelý... Netuším čo, lebo lovec určite nie! Na lovca nebol dosť silný! To, že ma zase presvedčil, aby som sedela v telocvični a sledovala obrazce prachu, sa mohlo tiež považovať za istý druh talentu.
,,Predvádza sa vždy," rukou som si podoprela bradu a nevedela, čo ma znechucuje viac. Tie vrieskajúce baby, ktoré majú dobrú šancu na to, že sa s nimi vyspí a viac ich nepozdraví alebo Neil, ktorý robil zbytočne veľa cavikov na obyčajnej prekážkovej dráhe? Bolo to fuk, čo z toho si vyberiem, lebo z oboch mi bolo na tyčku. ,,Kde je Via s Laxusom? Myslela som si, že sa stretneme tu."
,,Bol som za nimi. Čo myslíš?" Adam mi predviedol svoj dokonalý chrup. ,,Sú u Vii v izbe. Začínam chápať, prečo je lepšie byť zadaný. Máš pravidelný sex."
,,Hej, decko! Čo ti to lezie z pusy?!" prehodila som ruku okolo jeho krku a stiahla som ho k sebe, aby som mu postrapatila vlasy. Adam bol Neilov mladší brat. Len teraz mal sedemnásť a vždy ho vytočilo, že ho všetci ešte stále považujeme za decko. Mal uhľovo čierne vlasy, ktoré mu padali do čela a tmavozelené oči, rovnaké, aké jeho blonďavý brat. Bol z nás najmladší a preto bol taký maznáčik.
,,Ja už nie som decko, Scio!" odstrčil ma mierne urazene. Nestihla som mu oponovať, lebo sa okolo mňa ozval aplauz. Baby vstávali a divoko tlieskali. S Adamom som pozrela doprostred telocvične. Neil stál uprostred miestnosti, klaňal sa a hádzal očkom po ostatných krížencoch. Teda aspoň po tej ženskej časti publika. Nechápala som, prečo baby tak jančia. Polovica, nie kecám, tri štvrtina bola lepšia a silnejšia ako on. Jediný dôvod, prečo bol taký obľúbený, bol jeho vzhľad.
,,Hmm, on je vážne prípad. Ideme sa najesť?" vstala som a podala som Adamovi ruku. Nechal sa vytiahnuť na nohy a ochotne sa mnou nechal odviesť. Neprešli sme s Adamom ani jednu chodbu a Neil sa nám zaradil po boku celý udýchaný.
,,Myslel som si, že ma počkáte," zahundral mierne urazene. ,,Videli ste ma?" jeho urazenosť bola vždy len chvíľková záležitosť. Nadšene sa chytil toho, aký je dobrý. ,,Že som bol úžasný?" nikdy by som si nedovolila povedať, že Neil nie je nehorázny fešák, ktorý bol dokonca vždy výborne oblečený. Teda aspoň tak, ako sa to páčilo mne. Tmavé vydraté jeany s dierami na kolenách s tmavou čiernou košeľou, ktorá mala večne prvé dva gombíky odopnuté, aby sme mali dokonalý výhľad na jeho striebornú reťaz.
,,Jasne," odkývali sme mu obaja skoro až znudene. Toto potvrdenie od nás chcel totiž vždy. Bol dobrý. Netvrdím a nebudem tvrdiť, že nie. Bol dobrý, nie výborný, len dobrý! Nepresahoval priemernú silu kríženca. Neil sa rád predvádzal a rád striedal baby a predsa to nebol nijaký frajírek. Ten chalan bol osobnostne samý extrém a samý protiklad. Niekedy sme sa divili, že dokáže žiť sám so sebou. Že si jeho vlastnosti, ktoré si navzájom oponovali, boli odlišné, ešte nedali po papuli.
,,Prečo tam vôbec chodíte, keď vás to nezaujíma?" spýtal sa a v jeho hlase bolo počuť náznak sklamania. Len sme si s Adamamom vymenili rýchly pohľad, keď sme si v jedálni sadali za stôl.
Aby som spresnila našu terajšiu polohu; práve sme sa nachádzali vo výcvikovom tábore pre krížencov. Áno, výcvikovom tábore! Ja by som to nazvala skôr väzením a vymývarňou mozgov a áno, tábor nás nútili dokonca volať školou. Žili sme tu už od detstva, od okamihu, ako nás vyrvali matkám z náručí a to myslím doslova. Teda niektoré matky mali to šťastie, že sa rady toho pankharta, ktorého museli vynosiť, zbavili.
,,My ťa len škádlime," pokúsila som sa to zahrať do autu a pohodila rukami. Nenávidela som to tu. Poobíjané špinavo kávové omietky, vydláždené chodby s porozbíjanými kachličkami a... poviem to takto. Boli ste v bytovke, ktorú obývajú len sociálne slabší? Tak, tak nejako to tu celé vyzeralo. Jediné, čo sa dalo považovať za čisté a hygienické, boli naše izby, keď sme si ich my samy dali do pucu. Toť vše. Plus, celý pozemok bol oplotený kovovým plotom, vysokým asi šesť metrov, aby nebola šanca, že cez neho preskočíme a bola do neho púšťaná elektrika. Nejeden kríženec, ktorý sa pokúsil zdrhnúť, sa upiekol. ,,Inak, ako to ide s tou zbraňou, ktorá mala nášho nepriateľa," tak sme mali volať čistých vlkodlakov a upírov. ,,Spacifikovať, ale nezabiť?"
,,Nooo, ešte to má nejaké muchy," Neil sa zaškeril a poškriabal sa neisto na temene. Prečo som pochybovala o Neilovi ako o dobrom lovcovi? Lebo jediné, čo fyzicky skutočne ovládal, bolo predvádzanie sa, ale v skutočnosti mal nos večne zaborený v nejakej práci, ktorú vždy nazval ,,prevratný vynález na lovenie vlkodlakov a upírov." Nemusím hovoriť, že bol vždy mimo a tie jeho vynálezy nefungovali, -to bol teda ten lepší prípad,- alebo vyhodili do vzduchu polku školy. Niekedy som sa divila, že on sám je ešte nažive.
,,To je šok," prevrátila som očami a pozrela na okienko s výdajom jedla. Keby som si z netu neobjednala za kartón sušienok, tak tu určite umriem od hladu. Jedlo vydávali trikrát denne a to iba hodinu. Ak ste sa počas tej hodiny nedostavili, ostali ste bez raňajok, obeda, či večere. Problém bol aj v tom, že podľa zásluh, či známok ste dostali jedlo. Malé deti som vždy ľutovala. Ich strava bola väčšinou kaša. Trikrát do dňa nič iné. Nemusím hovoriť, že macher Neil si už objednával, čo chce jesť. Ten hajzel mal samé vyznamenania a jednotky. Šprt! Ale aj na to jedlo vždy zbalil babu, ktorá nebola tak chytrá a za rezeň by sa vyspala s celým chalanským osadenstvom.
,,Čo tým myslíš?!" zatiahol urazene už druhýkrát. Neil bol urazený často. Celkom sa mi darilo ho zhadzovať. Aspoň väčšinou.
,,To, že by si mal toho svojho vedátorovania nechať. Sú veci, v ktorých si lepší. Týmto len strácaš body," body boli to, čo sme získavali za známky a podobne. Potom sme si tie body mohli rozmeniť za jedlo, či prachy. Von sme síce nemohli, ale donáška fungovala.
,,Ako napríklad? Som v tom dobrý! Najlepší!" trval si na svojom upíry kríženec. Vymenila som si skeptický pohľad s jeho bratom. Adam sa radšej nevyjadroval. Spal s bratom na izbe, ale väčšinu času odtiaľ zdŕhal. Vraj si pripadá mladý na umieranie.
,,Vážne? Neil, zostrojil si mi rádio budík, ktorý nefungoval!" vybehla som na neho racionálne. ,,Chápeš?! Rádio! Rádio, ktoré by mal dokázať zostrojiť každý technik! Čo je jednoduchšie ako zostrojiť rádio? Už hádam len kladka a tú ti zostrojím aj ja. Preto sa však nevrhám do tvorby dynamitov vrhajúcich siete a podobných kravín."
,,Ako môžeš tvrdiť že nefungoval!" tak teraz bol Neilov hlas mierne zahanbený a rozpačitý zároveň. Obaja sme vedeli prečo. Založila som si ruky a oprela sa nimi o stôl, nakláňajúc sa k nemu bližšie. Stoly boli staré, drevené, vratké lavice, pri ktorých ste považovali za úspech, ak ste si nezadreli triesku.
,,A chceš mi povedať, že fungoval? Nastavila som ho na ráno na siedmu. V poriadku, zvonil o siedmej, ale ty si povedal, že ma zobudí jemným vibrovaním minútu pred zapnutím rádia, aby pesnička z rádia nebola taký šok a spomínaš si, čo urobil? No spomínaš?"
,,Ale musíš uznať, že som mal pravdu, že sa spustí minútu pred rádiom!" vybafol a tiež si založil ruky, lenže on na prsia a pozeral na výdajné okienko preto, aby nemusel priznať chybu.
,,No to sa spustil, ale od jemného vibrovania to malo ďaleko!" vybafla som, aby mi zase pozornosť venoval. Už som mu za to síce vynadala, ale rada mu to pripomeniem zas a znova. ,,Začal vibrovať tak, až sa začala otriasať polka miestnosti. Zdrbol zo stolíka a zaliezol pod posteľ! Od tej chvíle mi každé ráno o siedmej vibruje posteľ! Našťastie sa pri tom páde asi pokazil, lebo nepustí rádio a už nevibruje, ako magor, ale každé božie ráno, aj keď nemusím vstávať, vibruje!"
,,A môžem ja za to, že si ho z pod tej postele nevytiahla?!" bránil sa kamarát rovnako útočne, ako som mu ja vytýkala. Nadychovala som sa, aby som pokračovala, že taký darček mi skutočne dávať nemusel. Našťastie, Adam zasiahol.
,,Dobre, ok, zmena témy! A hneď!" museli sme mu už liezť na nervy. Hádam aj preto, že sa nemohol zapojiť. Neznáša, keď je z nejakého rozhovoru vynechaný. Medzi deckami svojho veku bol z nejakého mne záhadného dôvodu neobľúbený. Neznášal sa s nimi ťahať. Večne visel na nás. Niežeby som sa sťažovala. Rozhodne som ho mala radšej, ako jeho trafeného brata.
,,Fajn, tak niečo iné," trhla som ramenami a znovu sa zamerala na Neila. Nie, ja nerýpem! Nerýpem! Možno trochu, lebo ten budík som mu ešte neodpustila! ,,Inak ako ti to ide s tou babou, ktorú si chcel zbaliť? Tá, ktorá sa ti páči," zaškerila som sa na neho na oko nevinne. Adam na mňa hodil varovný pohľad, ale na ten som nereagovala.
,,Babou?" zopakoval to slovo a celý zozelenel. Tušil, že keď sa dozviem, že má novú favoritku, nenechám ho na pokoji.
,,Hej, Adam, povedal, že sa ti páči niekto zo školy. Kto to je? To tvoje predstavenie v telocvični ju isto nadchlo, mám pravdu? Robil si to kvôli nej. Nie?"
,,Vlastne, ani nie," vzhľadom na to, že Adam si sadol vedľa brata, dostal od neho poriadnu ranu do chrbta. Niečo na neho zasyčal, ale urazený Adam, tiež niečo odsekol. Bohužiaľ neviem čítať z pier, takže netuším, o čo išlo. ,,Dovolil by som si povedať, že si to ani nevšimla."
,,Nebola tam, že?" dobre. Teraz som okato rýpala. Ďalšiu z jeho urazených odpovedí som však nedostala, lebo dnu vletel jeden z polovičných upírov a hulákal na celú jedáleň. Prirodzene niečo, čo ma muselo zaujať. Vlastne to niečo zdvihol zo stoličiek nás všetkých. Aj kuchárky a cvičitelia sa na upíra otočili.
,,Sibeon! Sibeon padol! Je toho celý internet! Vzbura v Sibeon! Vláda posiela letectvo, aby to dostalo pod kontrolu!" poloupír v ruke držal notebook a položil ho na prvý stôl. Neil hneď vyskočil a utekal k nemu. Adam sa tiež napol. Ja som však rukou rýpala do stola nezaujatá. V tej sekunde som ešte netušila, že mi vzbura v Sibeone zmení život.
,,Teba to nezaujíma? Je to najstráženejšia väznica! Tam sú skutoční vrahovia a zlodeji! Hovorilo sa, že Sibeon nemôže padnúť! Že je to nemožné! Väzenie predsa chráni Vorax!" drmolil nervózne Adam, ktorý ostal pri stole iba preto, lebo tušil, že k notebooku sa nedostane. Ostatný kríženci ho nepustia. Mladí sú vždy vytlačení na okraj tými staršími, silnejšími, mocnejšími.
,,Trochu," pripustila som. ,,Ale som normálna. Nenatlačím sa tam. Počkám, kým sa to tu upokojí a Neil bude mať aj tak všetky informácie behom pár minút. Veď ho poznáš. Počkám, až mi to celé zdeklaruje on sám." Adam mi síce prikývol, že je to dobrý nápad. Ibaže, aj keď mi prikývol, neprestával naťahovať krk a ja som tušila, že si praje byť starší. Potom by sa cez dav pokojne dostal. Rýpaním do stola som sa nezaoberala, ani desať minút, keď sa k nám Neil konečne vrátil.
,,Všetky správy hovoria to isté. Sibeon padol a mnoho vlkodlakov a upírov zdrhlo," rapotal Neil vzrušene, ako keby to bolo neviem aké super, že kriminálnici sú na slobode. Dobre, oni kriminálnici v podstate neboli. Ľudia ich ale za kriminálnikov uznali. Boli totiž upírmi a vlkodlakmi. Boli iní. Kedysi sa ich ľudia snažili vyhladzovať a vďaka ich zbraniam im to aj vychádzalo. Ibaže mnohí humanisti sa postavili na stranu vlkodlakov a upírov. Ľudia prestali netvorov zabíjať. Národy sa totižto zhodli, že je to vraj nehumánne. Namiesto toho sa rozhodli, že ich od ich narodenia budú držať v reťaziach. Pokiaľ je nehumánne ich zabíjať, je vážne humánnejšie držať ich v reťaziach? Separovať ich od sveta? Boli príliš nebezpeční pre ľudí. Nemohli s nimi žiť. Aspoň, tak znel verdikt národov. ,,Sú tam aj takí, ktorí sa vrátili do ciel, čo osobne nechápem. Väčšina však prirodzene zdrhla. Chápeš, čo to znemená?! Konečne to môžeme urobiť?!"
,,Urobiť čo?" zdvihla som na Neila nechápavý pohľad a prestala sa zaoberať myšlienkou, že pre mňa sú to netvory! Obyčajné odporné zvery, ktoré by mali byť vyhladené! Nikto sa mi nemôže diviť. Tak nás to tu od mala učili a navyše, moja matka si asi veľmi neužila, keď ju znásilnil vlkodlak. Musela ma veľmi nenávidieť od chvíle, ako zistila, že je tehotná.
,,Odísť odtiaľto, ty hlúpa! Spomínaš? Hovorili sme o tom, že sa nechceme odlúčiť. Už mi je skoro dvadsaťšesť a každú chvíľu ma odtiaľto môže vziať. Tvoja plnoletosť je tiež blízko. Ak nevytvoríme svorku samy, kým je to potrebné, tak náš niekam pridelia. Teraz však budú zháňať ľudí na svorky, ktorí by pochytali uprchlíkov zo Sibeonu!"
,,Ech, to sa môže týkať ktorejkoľvek školy. Ak sa na nástenke zajtra neobjavia žiadosti o svorky, nič s tým neurobím. Nepovolia nám vytvoriť svorku. Aj posledne si dúfal a ako to dopadlo! V našom tábore sa neobjavila ani jediná žiadosť. Sorry, v toto dúfať nebudem. Som nerada sklamaná. S tým som vstala a odišla si po jedlo. Ten večer som si ľahla bez toho, aby som myslela na nejaký Sibeon. Možno by som po tom dni na väznicu aj zabudla, to mi však osud nemal dopriať.
,,Scio! Scio, vstávaj tomu neuveríš! Vstávaj!" ráno ma zobudila moja spolubývajúca a prirodzene za tie roky žitia spolu aj kamarátka Via. Triasla mnou a oči jej priam žiarili. A že mala oči. Jemne zelené, nie tak sýte ako chalani, avšak tie jej boli zvláštne uhrančivé. Hnedé vlasy s červenými odleskami mala do pol chrbta.
,,Čo je?! Ak nie Neilov budík tak...," znechutene som nedopovedala, lebo ona vyjakla to, v čo som ja ani nedúfala. Niežeby som tomu vôbec neverila, ibaže naposledy sa na našej nástenke objavil zoznam pred vyše troma rokmi! Odvtedy ani jeden!
,,Sú tu! Je ich šesť! Chalani išli jednu uchmatnúť! Chápeš! Šesť žiadostí na šesť svoriek. Myslím, že decká dole sa aj povraždia! Poď!" drapla ma za ruku a nestarala sa o to, že nevstávam. Jednoducho ma z postele vytiahla, až som skončila na zemi. Nevadilo mi to, lebo mi pomaly dochádzala tá skutočnosť. Ja sa odtiaľto dostanem a dostanem sa odtiaľto so svojimi milovanými! Podarilo sa mi vstať a bolo mi jedno, že som v pyžame alebo nie som. Jednoducho som utekala za ňou. Nebola som jediná. Keď sme dobehli na chodbu s nástenkou, bola plná študentov, ktorí sa hádali, zúrili a boli iba v pyžamách, či dokonca uterákoch. Všetci sa sem ponáhľali, hneď ako sa dozvedeli, že vyvesili žiadosti.
,,Hej, baby mám ju!" cez celý dav sa k nám snažil predrať Laxus. Nerobilo mu to problém, bol to poriadny kus polovičného vlkodlaka. Jemu sa nikto nepokúsil žiadosť uchmatnúť. Jeho sa báli. Bol známi svojou silou. Rovnako ako Neil aj on už dosiahol plnoletosť, takže mu tiež každú chvíľu hrozilo, že ho pošlú na opačnú stranu planéty a on už nikdy neuvidí Viu. ,,Už som podpísaný! Vaše podpisy poprosím."
,,Daj," Via mu hneď žiadosť strhla a napísala sa pod jeho meno. Na papieri už bol zaznačený aj Adam. Svorka mohla obsahovať od troch až po osem členov, ibaže my sme to ukončili nami. Stačilo na papieri začiarknuť počet členov svorky a bolo. Vedenie rešpektovalo veľkosť svorky, ktorú sme si zvolili. Jediná podmienka bola. Najmenej traja, najviac ôsmi. ,,Neil, ešte si sa nepodpísal!" zrevala na neho Via, kým ja som chytila pero a podpísala žiadosť.
,,Hej viem!" húkol na nás Neil trochu apaticky a ja som si všimla, že ešte stále čučí na nástenku na... nedotknutú žiadosť? Nezdalo sa mi to a tak som k nemu podišla. Ako náhle som si prečítala, aká je to žiadosť, došlo mi, prečo sa o ňu nikto nebije. Vlastne, ju priam všetci ignorujú.
,,Bacháry," skrátila som do jedného slova to, čo bolo na papieri. ,,Zabili stráže, takže hľadajú nové. To im tu nikto nepodpíše. Nikto nie je taký šibnutí," zasmiala som sa a položila mu ruku na rameno. Neil stále čumel na žiadosť. ,,Neuvažuješ nad tým, že nie?" zaťala som mu do ramena nechty, aby som na seba upozornila.
,,Nie! Iba som sa zamyslel!" odsekol a podišiel k Laxusovi, aby sa podpísal. Vo mne však ostal nepríjemný pocit a nedotknutý papier na stene sa škľabil do zrkadla mojej budúcnosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
alroune
12. 2.febuára 2012 15:42
celkom som sa do toho vžila zaujímavý príbeh
Napíš svoj komentár