"Vtedy to najviac vnímam, keď som nadchnutá. A hovorím o predmete svojho nadšenia a on mlčí. V tom lepšom prípade. V tom horšom povie, že tomu nerozumie, alebo prednesie svoj názor, ktorý mi naznačí, ako veľmi je vzdialený môjmu svetu.
Vieš Michal, je mi z toho smutno. Veľmi. Ako krásne by bolo môcť poslať niekomu obálku s jesienkou obyčajnou, niekomu, kto by si nepomyslel, že je to hlúpe a trápne, aj keď to také je.
Alebo precestovať stredovek, s niekým, kto nad jeho búrlivé storočia nestavia splachovací záchod. Občas aj mám pocit spokojnosti, ale vždy si dokážem predstaviť zmrzlinu s plnšou čokoládovou chuťou, šaty s precíznejšie vyhotoveným strihom, tuhšie objatie a človeka, ktorý by ma naplnil viac."
Bozkala Michala a sledovala jeho tvár. Zatiaľ sa nemenil. Koľko bozkov bude treba, než v ňom uvidí ropušníka?
Michal ju statočne počúval. Keď nadránom pochopil, ako nepravdepodobné je, že zmĺkne ešte pred zazvonením budíka, s bolestným povzdychom sa ju pokúsil unaviť. Avšak energia, ktorú pritom vydal sa v nej akoby znovuzrodila.
"Michal?"
"Áno?"
"Nedokážem, skutočne si nedokážem predstaviť miesto, kde by som bola radšej."
Michal si síce také miesto predstaviť dokázal, ale vedel, že bude múdrejšie to zamlčať a objal ju ako sa to od neho očakávalo, s dôrazom na tuhosť objatia.
O pol piatej ešte stále štebotala a hladkala Michala po vlasoch a túlila sa k nemu. Michalovi dobrá výchova nedovoľovala prerušiť ju. Bola tak šťastná! Nemal to srdce a tak len rezignovane škrípal zubami a tlmene si povzdychával.
Ráno bola svieža a rozžiarene hľadela do Michalových kruhov pod očami, ktoré boli tak výrazné, že jeho oči samotné bolo možné nájsť len s ťažkosťami.
Spoločne sa naraňajkovali, Michal si pomyslel, že by si dokázal na jej prítomnosť zvyknúť a je vlastne celkom príjemné mať spoločnosť. Prekvapovala ho neha, ktorú v ňom prebúdzala a ani nevedel, že sa v ňom skrýva.
Zišli spolu schodmi, ktoré páchli pivnicou, ako to schodiská starších obytných domov neohľaduplne zvyknú robiť a ocitli sa na ulici. Tam ju Michal pobozkal a všimla si ako sa na jeho líci objavuje fľak, ktorý sa roztieka spolu s jeho tvárou a objavujú sa ďalšie a ďalšie až je jeho tvár celkom rozmazaná. Strácal sa. Začalo pršať a už sa Michalovi nikdy neozvala.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
2
Nieeeee, prečo sa rozplynul? Desaťkrát ma vyrušili, kým som si to dočítala do konca, zvedavá a napnutá, aký koniec už len vymyslíš a on sa rozprší do nekonečna.
Ach.
Ale takých Michalov by možno mohlo byť viac. A možno je dobré, že nie sme všetci hrdinovia románov, noviel a poviedok .
Ach.
Ale takých Michalov by možno mohlo byť viac. A možno je dobré, že nie sme všetci hrdinovia románov, noviel a poviedok .
3
milujem tvoje blogy a tvoj styl pisania. donekonecna by som mohla citat tvoje poviedky.
ale smutny nadych ma tento, je tam nejaka paralela?
ale smutny nadych ma tento, je tam nejaka paralela?
Napíš svoj komentár
krása.