V pondelok som stretla človeka a strávila som s ním 84 minút. Možno len 82, ale cítila som to na plných 84. Mala som pred stretnutím obavy, pretože som si odvykla od ľudí a rozprávania. Hrozilo, že budem mať veľmi slabý hlas, pretože ho posledné týždne sotva využívam. Zazvonila som pri dverách a čakala som. Zjavil sa starý pán a otvoril mi dvere. Nikdy predtým som nebola v kňazskom príbytku.
Vždy ma zaujímali zmienky o živote ľudí, ktorí odmietli svet, aby sa modlili za všetkých tých, ktorí sa nikdy nemodlia. Pravdupovediac vo mne odjakživa vyvolávajú hlboké nadchnutie.

Tušila som, že mi neposkytne recept, ale mala som pocit, že tam musím zájsť. Usporiadaná jednoduchosť miesta, možnosť môcť povedať všetko a nachádzať v myšlienkach druhého človeka nástroje aj s niečím, čo nedokážem ohraničiť slovami, to všetko spolu zavŕšilo jednu etapu.

V pondelok som stretla človeka a 84 minút v jeho prítomnosti ma premostilo na miesto v ktorého existenciu som dosiaľ len neisto dúfala. Ono... je totiž dosť ťažké zmeniť slnko svojho heliocentrizmu. Alebo prežiť po jeho zhasnutí.

 Blog
Komentuj
 fotka
marttina  20. 2. 2011 23:09
verim v teba
 fotka
titusik  21. 2. 2011 12:46
a prežila si?
Napíš svoj komentár