V minulej časti ste si mohli prečítať
Presťahovali sme sa na vidiek do malej dedinky pri Londýne. Z ničoho nič sa predo mnou zjavil chlapík. Mal prekrásne dlhé husté čierne vlasy, bledú pleť, ako keby nikdy nevychádzal na slnečné svetlo, hlboké oči v ktorých som sa takmer stratila, také boli čierne.Vzal ma za ruku a odtiahol ma niekam, ani neviem kde to bolo, pamätám si iba veľmi veľa schodov, ktoré akoby viedli niekam do podsvetia. Ako sa hovorí, na konci toho tunela bolo svetlo....
No neviedlo na druhý svet, teda mne to prišlo ako druhý svet, ale bol to „RAJ“. Takto to nazývali. „Anjel“ ho tak pomenoval. Nikdy som sa jeho pravé meno nedozvedela. Zaviedol ma po najtajnejších cestách, až kým sme sa tam dostali, no skutočne to stálo za to. Ožiarilo ma to ako svetlo zo samotných nebies. Prekrásne ženy ladných kriviek sa len tak váľali po zemi, lesklej a čistej, od ktorej sa odrážala ich úchvatná krása, ktorá by očarila nejedného mladého muža. Ku môjmu úžasu ich obsluhovali muži. Muži, mladíci, chlapi, kus mäsa do ktorého by som sa najradšej zahryzla a nepustila. Vyzerali ako keby ich stvoril sám Pán, medzi nimi a s „Anjelom“ po boku som si pripadala ako špina, odpad, niečo čo Boh stvoril, ale nespĺňalo to jeho očakávania a preto to dal bokom. Pochopila som prečo sa to volá „Raj“. Bolo to miesto pre jeden typ ľudí, pre dokonalosť, pre krásu, pre charizmu, pre nespútanosť, pre niečo na čo som v živote obyčajného smrteľníka nikdy nepomyslela. Nedokázala som pochopiť prečo ma vzal môj anjel práve sem, mňa. Nepochopiteľné! Povedal „Poď,“ a tak som šla, „no neobzeraj sa!“. Hlúpo som sa na neho pozrela ale počúvla som. Išli sme na koniec siene, ak to tak môžem nazvať. Dlhá chodba ktorá viedla cez celú sieň nemala konca. Stále mi to prišlo ako keby sme sa nepohli z miesta lebo okolo boli stále tak úžasne dokonalí ľudia. Fascinovalo ma to, fascinoval ma pohľad na ich telá, ako keby ich vyrobili sériovo a držali niekde v sklade za dobrých podmienok. Po pre mňa nekonečnom čase sme konečne došli na koniec chodby, kde sa nachádzali dvere. Neboli to dvere, skôr vráta, obrovské vráta. „Anjel“ chytil kľučku a povedal mi: „Daniela, drahá, choď do vnútra a počkaj tam na mňa.“, otvoril vráta a pousmial sa, no nebol to úsmev s akým sa mi predstavil, bol to ako úsmev od diabla, úsmev len pre mňa. Neveriacky som sa pozrela dnu, čo ma to tam čaká. Neverila som vlastným očiam!
Ďalšia sála, plná chlapov. Teraz som bola v raji. Toto bol „môj raj“. Muži krásny na pohľad, i na dotyk, slovo by som k nim neprehovorila, stačil mi pohľad na nich. Všetci boli taký ako „Anjel“. Bledá pleť, husté vlasy, rovnako hlboké oči ako má on! Líšili sa iba v tom, že každý z nich mal inú farbu vlasov, inú farbu očí, boli to rôzne národnosti. Vlastne aj ženy v predchádzajúcej sále boli každá inej národnosti. Nechápala som ako sa mohlo toľko ľudí všetkých „druhov“ stretnúť na jednom mieste. Napadlo mi, možno sa to rozprestiera pod celým povrchom Zeme a ľudia sa sem môžu dostať sami ak chcú. Hlúposť! Asi mám veľmi bujnú fantáziu. Ako som tam tak stála podišiel ku mne jeden mládenec, mohol mať tak dvadsať? Možno viac, možno menej. Bol taký galantný ako „Anjel“. Vyzeral ako on, teda podobal sa na neho. Jeho krása ma však viac ožiarila ako krása môjho anjela. Predstavil sa mi ako „Diabol“. Začala som sa smiať. Veď viete, po dlhom dni, úplne vyčerpaná a ešte k tomu som smrdela ako prasce váľajúce sa v bahne, no mne to prišlo hrozne smiešne. „Že vraj Diabol, to určite, a kde je potom Boh?!“, poznamenala som. „Bohom je tu každý, kto sem vkročí, aj ty si teraz Boh...“povedal mi z diabolským úškrnkom. Chcela som vybuchnúť v smiech, no spomenula som si na výchovu a iba som sa milo usmiala a poďakovala, „No ďakujem za možnosť stať sa Bohom, ale teraz sa potrebujem dostať domov.“.
„Ak chceš odísť, môžeš odísť kedykoľvek, ale naozaj si nechceš ani na chvíľu vyskúšať aké to je byť Bohom?“
„Naozaj si to môžem vyskúšať? Môže to byť čokoľvek?“, spýtala som sa
„Samozrejme, vyskúšať si môžeš čo len chceš.“ Odpovedal mi „Diabol“ vrúcne a veselo.
„Tak dobre ostanem tu, ale nie dlho.“
Napínavý príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
normalnychalan
14. 1.januára 2009 22:07
no ta kto som od teba verci necakal idem citat pokracovanie hihi je to zajimave a aj take fantazijne,fakt penke
Napíš svoj komentár