Padla noc. Utekal von, prejsť sa po meste a pozrieť si výklady plné materiálnych vecí. Bolo totiž pred Vianocami a všetci boli uchvátení reklamami na skvelé mobily, internety, hračky.. Všetci sa ponáhľali a nakupovali darčeky pre rodinu, pre svoje polovičky, pre deti, pre.. kohokoľvek. Niekedy sa zamýšľam, prečo sú k sebe ľudia dobrí a milí len cez sviatky..hlavne na Vianoce, kde asi určite platí heslo, že hádky sú prísne zakázané. Všetci sa tvária šťastne..
Dnes som to už nevydržal. Zobral som si pár vecí, bez ktorých by som to „neprežil“ a odišiel som na letisko. Pred Vianocami bolo ťažké zohnať letenku do teplejších krajín. Viem to, lebo sa o to snažili moji priatelia, ktorí si chceli užiť svadobnú cestu v Austrálií. Cieľ som mal len jeden. Rýchlo vypadnúť tam, kde ma nikto nepozná.. toto rozhodnutie bolo pre mňa asi najľahším, čo som kedy v živote spravil.
Do tašky som si teda zbalil pár kníh, ktoré sú môjmu srdcu najbližšie, blok, denník, foťák, iPod a mobil..zopár kusov oblečenia a vyrazil som. Zabuchol som za sebou hrdinsky dvere. S dobrým pocitom, že konečne uniknem tejto skazenej realite, ktorá ma tu naháňa už pár rokov. Bol som smutný, navštevoval aj psychológov, ktorí mi pomôcť nevedeli. Zobral som teda svoj osud do vlastných rúk a zavolal som si taxík na letisko. Taxík bol pod domom behom 10tich minút. Tešil som sa aj veľmi obával.. v hlave mi hrali príjemné melódie, ktoré rušili len hlasy mojej psychologičky..
,, Ste chorý, mali by ste sa ísť liečiť. Ste schizofrenik, ktorý dokáže ublížiť najbližšej osobe.“
Stál som na letisku. Predo mnou stála vystresovaná mladá žena, ktorú iste doma čakal priateľ s darčekom, po ktorom túžila celý rok a dneska mal nastať deň, kedy si ho prekvapene nájde pod stromčekom, ktorý tak s nadšením stavala, aby rodine ukázala ako dobre sa má.
,,Čo odlieta ako najskôr?“-spýtal som sa milo pozerajúc na mladú ženu niečo po 25ke.
,,O 10 minút odlieta do Ruska, do Moskvy jedno lietadlo.“-odpovedala mi veľmi rýchlo, skoro som jej až nerozumel.
,,Je tam ešte voľné?“
,,Samozrejme.
,,Tak jeden do Moskvy..“
A tak sedím v lietadle, smer Moskva. Moskvu som poznal dokonale, aj rusky som vedel perfektne. Bol to pre mňa druhý domov. Keďže som bol zasa v meste, tak som sa rozhodol, že pôjdem navštíviť dávneho priateľa, pôvodom Američana, ale menom Rusa, Ivana Pumpkina. Býval neďaleko centra, pár zastávok metrom z letiska. Bol som tak rád, že ho zasa uvidím. V neďalekom obchode na rohu som sa zastavil kúpiť fľašu whisky. Pri whisky sme sa aj spoznali. Bolo to v Rakúsku na veľmi nepodarenej lyžovačke. Nakoniec dopadla veľmi zaujímavo. Posledné dni sme trávili spolu a pri fľašiach whisky. Bol to pre mňa taký najlepší kamarát na diaľku. Kontakt som na neho nemal. Neuznával maily a celý tento moderný a neosobný kontakt.. Spomínam si ako mi dal škatuľku Marlboriek, kde mi napísal jeho číslo. Túto škatuľku som si založil do môjho denníka, bez ktorého nikam nikdy nejdem. Tak som sa zastavil aj pri telefónnej búdke a zavolal dávnemu kamarátovi, že som v meste.
Nečakane ma prijal k sebe. Bol rád, že ma vidí, i keď bol vždy veľmi chladný. Myslím si, že mu asi veľmi veľa ľudí ublížilo. Ja som mu, ale ublížiť nechcel. Otvorili sme si fľašu a celú noc sme prepili a prerozprávali. Mali sme si toho toľko povedať.
Na raňajky mi spravil ruské vajcia, ktoré ja tak milujem. Ráno mi oznámil, že sa bude ženiť. O pár dní. Bol som nadšený. Povedal mi, že ma chce za svedka. Bol som veľmi prekvapený, ale súhlasil som. Tak som sa teda v Moskve zdržal pár dní navyše. Ubytovaný som bol v hoteli, neďaleko centra. Po svadbe sa mladomanželia vybrali na svadobnú cestu do Brazílie. Ja som sa vybral opačným smerom.
Vždy som túžil spoznať Austráliu. Tak som si aj kúpil letenku tam. Áno, teraz som mal cieľ. Bol som ďaleko od domova. Telefón mi neustále vyzváňal.. volali mi moji blízki, ktorým som neoznámil, že odchádzam. Vlastne to bola taká spontánna akcia. Z jedného dňa na druhý. Ťahalo sa to so mnou dlhšie a nevidel som iné riešenie ako utiecť. Teraz si nechcem uvedomiť, že ma to raz dobehne. Dúfam, že sa na mňa v plnej mojej kráse zabudne. Takže ... zasa sedím v lietadle. Zasa iný smer. Zasa to nadšenie. Prichádzam rovno na Silvester. Môj prvý Silvester mimo domova. Mimo Slovenska. Bez rodiny, priateľov. Som totálne sám. Sám stojím na pláži a pozerám sa na ohňostroj. Je krásny. Došla nejaká Austrálčanka, aspoň som si to myslel, a podala mi fľašu whisky so slovami:
,,Na tento skurvený život.“ –tackala sa na mieste už polo opitá.
,,Ha Ha. Takže rodáčka?!“-spýtal som sa uchechtane.
,,Tak toto je neuveriteľné. Žijem tu posratých 5 rokov a Slováka som tu nestretla.. až teraz, na nový rok.“-celku príjemná poznámka.
,,Ahoj, teší ma, volám sa Stano.“-podal som jej ruku s milým úsmevom od ucha k uchu. To dievča mi bolo nanajvýš sympatické. Chcel som vedieť o nej viacej. Chcel som ju spoznať. Rozprávať sa s ňou, opíjať, smiať sa, ale aj plakať. Chcel som s ňou prežiť celý život. Sakra, ale čo to hovorím. Však ju ledva poznám. Bolo to divné, ale pocitovo silné stretnutie, na ktoré nikdy nezabudnem. Ostala navždy v spomienke. Vytratila sa. Zrazu jej na tej velikánskej pláži nebolo. Celku mi aj chýbala. A to mi podala len fľašu. No čo. Tak som išiel teda do nejakého hotela. Ďalej od pláže, nechcel som sa opaľovať ani kúpať. Chcel som rozmýšľať, že čo bude ďalej. Doma ma čakal veľký prúser. Už mi to dochádzalo. I tak som v Austrálií ostal.
Ubytoval som sa v malom hoteli neďaleko mestského trhu, kde ste zohnali všetko od výmyslu sveta. A tam som ju znova stretol. Bola tam. Dievčina s fľaškou whisky. Dievča z pláže. Srdce mi bilo nezávratnou rýchlosť. Okamžite som išiel za ňom. Pamätala si ma. Vôbec som to nečakala. Podal som jej ruku. Konečne sa mi predstavila aj ona. Volala sa Natália. Bola naozaj krásna. Mala krásne kučeravé krátke vlasy, modré, jasno modré oči, ktoré mala zvýraznené hrubou linkou. Líčka mala krásne rúžové a bola krásne bronzová. Ani sa jej nečudujem. Žije v krajine, kde oslavujú Vianoce na pláži. Trávil som celé dni s Natáliou. Po čase mi dochádzali peniaze a hľadal som si zamestnanie. Doma som bol podnikateľ, ktorý mal vlastnú firmu. Áno, aj tú som opustil, ale predtým som ju prepísal na najlepšieho kamaráta Martina. Ten vie, čo s ňou ďalej a nedovolí, aby len tak skrachovala. Z dňa na deň. V Austrálií sa mi ponúkali nové možností. Začal som pracovať pre jednu prestížnu firmu. Presťahoval som sa z hotela k Natálií. Ale to už som bol v Austrálií dva a pol roka. Čas ozvať sa rodine a priateľom.
Často som na nich myslel. Z času na čas som sa prihlásil aj na facebook, kde mi hneď všetci písali, že kde sa flákam a kedy sa mienim vrátiť domov. Popravde, nechcelo sa mi ísť odtiaľto preč. Mal som tu všetko, čo som potreboval. A hlavne som tu nenašiel to, pred čím som utekal. A to ma napĺňalo.
Prešli ďalšie dva roky a bol som povýšený. S Natáliou som bol už zasnúbený a bola otázka času, kedy sa zoberieme. Odletel som teda na Slovensko, oznámiť túto novinu najbližším. O týždeň pricestovala aj Natália. Ja som z Trnavy, ona z Bratislavy. Nemali sme to od seba tak ďaleko a predsa sme sa nespoznali.
Naše rodiny sa spoznali a požehnali nám. Už sme chceli dohodnúť len termín svadby a kde sa bude konať. Hostinu sme chceli velikánsku. Preto sme predsa aj tak tvrdo makali. Obidvoch nás povýšili. Natália už nerobila na trhu, ale dostala slušne platené miesto v obchode. Ja som bol zrazu spolumajiteľ veľkej snobskej firmy. A Martin prepísal firmu zasa na mňa. Firma, moja prvá firma na Slovensku krásne rástla. Už to nebola moja práca a preto som ju teda definitívne prepísal na Martina a poďakoval som sa mu.
Na svadbe bolo veľa mojich priateľov. Najväčšie prekvapenie bol Ivan z Ruska. Nat mi prehľadala denník a našla tam jeho číslo. Zavolala mu a povedala, že sa idem ženiť. Prišiel na svadbu a ako inak, s véľkou fľašou whisky. Po obrade nasledovala veľká a dlhá hostina. Mal som veľkú radosť. A to isté prežívala aj Nat. S Ivanom som si veľmi rád vypil a Nat ma dneska vôbec neobmedzovala. Nespoznávala ma. Nikdy predtým ma piť takto nevidela. Nevadilo jej to. Je to predsa starý priateľ. Veľa som jej o Ivanovi rozprával. Chcela ho vždy spoznať. Ivan sa za tie roky naučil rozprávať aj po slovensky. Lebo osud je nevyspytateľný a zrazu sa ocitol na Slovensku. So svojou manželkou sa rozviedol a našiel si inú. Samozrejme, presťahoval sa do Nitry. Páči sa mu tu. Skoro mi neuveril, že som odišiel od rodiny do Austrálie, kde si zakladám vlastnú rodinu. Áno, nat je tehotná. V druhom mesiaci. Čakáme chlapčeka.
Na Slovensku sme neostali. Pár mesiacov sme ostali u rodičov, ale kvôli blížiacemu pôrodu sme sa ponáhľali domov. Ja som musel ísť aj do práce, lebo akcie nám rástli. Firme sa darilo. Priateľov na Slovensku som opustil s tým, že sa pravidelne budem ozývať. A že sa niekedy zastavíme na dovolenku.
Ako mesiace ubiehali, Nat mala rodiť. Osud to chcel, ale inak. Potratila. Nevedela sa z toho dostať. Bola na dne. Sám som bol z toho zdrtený. Do práce som chodil bez akejkoľvek inšpirácie, energie..nevládal som. Nat nespávala, stále plakala a ja som plakával s ňou. Pokúšali sme sa spraviť si ďalšie dieťa, ale lekár povedal, že je to zbytočné. Po čase ma z práce vyhodili. Nedarilo sa mi. A firma skrachovala. Zamestnanci mi verili, boli to moji noví priatelia. A áno, sklamal som ich. Zlyhal som po každej stránke. Nat skončila na psychiatrií, kde si s ňou nevedeli tiež rady, až spáchala samovraždu. Vystrojil som jej pohreb za posledné peniaze, ozval sa priateľom. Všetci ma ľutovali. Ale ja som tú ľútosť nechcel počuť. Potreboval som sa pohnúť vpred, no ťahalo ma to stále dozadu. Vrátil som sa na Slovensko a začal odznova. Začal som pracovať v mojej bývalej firme, ktorej sa neobvykle darilo. Aspoň niekomu. Dlho som sa zamýšľal, kde nastala chyba..
S Ivanom som stratil úplne kontakt. Snažil som sa mu dovolať, ale zdvihol mi to vždy nejaký chlap, ktorý mi hovoril, že žiadny Ivan tu nie je. Tak som vyrazil autom do Nitry a hľadal ho. Nitra nie je predsa tak maličká, aby si niekto nevšimol nejakého podivína a ešte k tomu Rusa. Nakoniec som našiel jeho manželku. Tá mi povedala, že pred pár rokmi sa presťahoval do Rakúska a že tam aj zomrel na otravu alkoholom. Našli ho mŕtveho vo vani s pohárikom v ruke a fľašou pri vani.
Áno, a tu som si uvedomil, že ma moja minulosť dobehla..

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár