akonáhle som ju uvidela, bolo mi jasné, že som zamilovaná.

mala čierne lesklé vlasy, ktoré jej rovne stekali popri tvári, ale pri končekoch sa hompáľali v nádherných nenútených lokniach. bola nizučká a mala bielu pleť. asi ako porcelán.

vyzerala tak, že iná ani nemohla byť. jednoducho sa stala. vyskytla sa. odetá bola celá v čiernom, to predsa aby vynikla jej vlastná beloba. všetko mala perfektne premyslené.

rozprávala nenútene, ako keby ju ani jej vlastné slová nezaujímali. napriek tomu však plynuli z jej úst s dokonalou výrečnosťou a dychberúcou odbornosťou v rámci danej problematiky. v tomto prípade tvorby a života Arthura Rimbauda.

s napätými nozdrami som počúvala každé jej šumivé slovo. cítila som váhu momentu v každom žmurknutí vlastných viečok. pousmiala som sa a písala ďalej. do nosa sa mi predrala jemná vôňa lupienkov ruží. pozrela som von oknom. mydlo. slnko žiarilo prenikavým oslepujúcim svetlom, aj keď sa na oblohe poriadne nevynímalo.

oprela som hlavu o ruku a hlboko vydýchla.

vyšla som na chodbu a zahľadela sa na zelené steny a červené schody.

všade okolo sa ozývala cudzia vrava , šepot a okrúhle klopkanie opätkov topánok. to tá podlaha. gumené podrážky pod ňou vŕzgali, ale správne topánky vedeli dokonale odrážavo klopkať. nie, nie tak, že sa to ozýva od stropu ešte aj vedľajšej budovy. skôr ako keď vám prší na dáždnik, ale bez toľkej nástojčivej agresie kvapiek vody.

sadla som si za stôl a vybrala tabak, filtre a papieriky. jeden filter vložím medzi pery a zvyšné vrátim späť do tašky.

vždy keď otvorím svoj žltý balíček tabaku s ťavou na prebale, ovanie ma karamel zmiešaný s popolom, ktorý ktosi rozsypal pomedzi omrvinky čokolády. tabak je mäkký, jemne sa poddáva trom prstom mojej pravej ruky.

vždy si zabudnem odhrnúť vlasy.

tisne sa a ukladá sa medzi záhyby tenučkého papiera. zospodu ho nežne popostrčím filtrom a olížem. zavriem balíček tabaku, odložím ho spolu s papierikmi a ubalenú cigaretu vložím do úst.

zas neviem kde mám zapaľovač. za odchodu k hlavným dverám budovy ho hľadám po vreckách kabátu, bočných vreckách tašky, nakoniec je vo vrecku nohavíc.

je to on
presne ten tón
bas, tenor, barytón

tak zamiluj mi
za chvíľku
teraz nemám čas
ba ani priestor

vymykáš sa
obom rovinám

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár