Je uprsany, zamraceny stvrtkovy skorovecer a ja uz len premyslam nad piatkom...Ist sa bavit, konecne vypnut a oddychnut si...Aj od skolskeho stresu, aj od domacich prac (no mami, nehnevaj sa, nebavi ma to), aj od celotyzdenneho stereotypu...
Nemam rada svoje depresivne myslienky, lenze ja som za 1. kozorozec, za 2. melancholik a za 3. tragicky romantik (ten kto pozna eneagram, vie), takze s tym zrejme nic neurobim.
Dnes v tento pochmurny stvrtkovy den som sa presvedcila, ze robit zo seba hrdinku prinasa len dalsie trapenia, ktore ma ubijaju. Stoicky klud neustojim a preto som nervozna a nerozvazna. Som sice zdrava (klop klop), krasna, mlada, ale moja dusa uz dycha z posledneho. Citim, ze to chce nejaku zmenu, ale jedine prijemne pozitivnu, lebo trapit sa uz nevladzem. Snad v ten piatok...stretnem niekoho, stane sa nieco...Cakam na ranu osudu, alebo skor nezne pohladenie osudu, nech to v pripade niecoho negativneho velmi neboli.
Vcera som spoznala niekoho velmi mileho a sympatickeho, o ktorom som si myslela, ze ten sa mi prihovori mozno tak za 100 rokov a predsa sa podarilo...Tak uvidime ako ma ten hore ma rad. Len sa bojim, ze teraz mam cakat ten tvrdy knockdown...

 Denník
Komentuj
Napíš svoj komentár