"Nemáme sa už prečo stretávať, ste zdravá." Spomeniem si na to a usmievam sa. "Nemáme sa už prečo stretávať, ste zdravá." Tralalalala. Úsmev. Čakala som na tú vetu štyri roky, a keď som už prestala dúfať, tak mi konečne v malej bielej ordinácii povedali, čo som chcela počuť. Možno by mi to povedali skôr. Možno len čakali kedy prestanem veriť, aby mi ukázali že nádej umiera posledná. A že sa netreba vzdávať. Možno mi len chceli ukázať, že nie som taká slabá ako som si vždy myslela.
Usmievam sa, kamarátky sa vrátili a ja som rada, že sa môžem opäť prizerať životu. Ich vzťahom, kamarátstvam, šťastiu, sklamaniam, zážitkom a snom. Ja mu len takto načriem, vrátim sa domov a tam budem sledovať život v knihách. A budem šťastná, šťastná že som tá čo prežila. Budem si stavať zámky a tvoriť krajiny, budem žiť ako predtým, ale bez injekčných striekačiek a piluliek. Zavriem oči, nadýchnem sa a zacítim pokoj.
V tom k obom kamarátkam podíde chlapec. Taký ten dobre vyzerajúci, statný, vysoký a sebavedomo gestikulujúci. Prizerám sa mu. Rada sa takým prizerám, lebo sú všetko čo ja nikdy nebudem a ja som všetko o čo nemajú záujem. Spýta sa ich či tancujeme. Prikývnu. V tom sa pozrie na mňa, schytí ma za ruku a ťahá preč.
Odviedol ma do víru tanca a svetiel, držal za ruky a tancoval. Bol prvým človekom ktorý ma schytil a vytiahol z tmavej temnoty pretkanej pavučinou mojich fantázií na svetlo, na vzduch, medzi ľudí, do toho života na ktorý som sa dovtedy pozerala cez zahmlené sklo. A ja som dýchala, zhlboka som dýchala a cítila som že sa niečo zmenilo. Farby boli jasnejšie, zvuky ostrejšie a ja som zrazu pocítila ľudské teplo. Cez skrehnuté konce prstov do mňa začalo sálať a ja som cítila ako ožívam. Srdce mi opäť začalo biť a ja som pocítila to čo nikdy predtým. Cítila som že žijem, že žijem lebo dýcham, že žijem lebo viem milovať. A že už nič nemôže byť ako predtým.
Vedela som, že sa už nikdy nevrátim domov. Do svojej izby. Do kutice plnej hustej hmly kam sa vošiel celý môj svet. Miesto toho som vošla na iné miesto - s obrovským oknom, cez ktoré sa dnu lialo slnečné svetlo. Bola som zvedavá, či sa ešte dokážem skryť, otvoriť knihu a zavrieť sa do nej a potichučky existovať. Ale nenašla som cestu späť. Možno kvôli slnku, hrudníku, čo sa mi dvíhal pri dýchaní, možno kvôli hrejivému teplu čoma celú premklo.
Niektorí ľudia sa v mojom živote mihnú len na okamih, ale zmenu, ktorú spôsobia so mnou ostane po celý jeho zvyšok. Nech už odídu akokoľvek.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár