Prechádzam sa neznámym mestom, ulice sú plné ľudí - veď je poludnie. Nikto sa do nikoho nestará, každý ide za svojimi povinnosťami. Zahol som za roh a predomnou stojí dlhá ulica plná obchodov tých najrôznejších druhov. Hovorím si, že sa trochu prejdem, poobzerám, aj tak sa zdá, že som jediný kto sa v tomto meste nikam neponáhľa. A tak teda idem. Každý obchod má svoj vlastný veľký výklad, veľký farebný nápis nad dverami. Zastavím sa hneď pri prvom - veľký nápis ( že vraj móda). Vo výklade kabáty, čižmy, -50% zimný výpredaj. Veľkým krikľavým písmom. Kiež by aj tie cenovky boli takto farebné. Tie sú síce úplne maličké, no nechýbajú nikde.

Idem ďalej, tu som už všetko videl. Celý rad obchodov i obchodíkov s podobnou tematikou vytrvalo ignorujem až som narazil na športové potreby. Nazriem teda. Prečo nie, šport ma vždy zaujímal. V regáloch sa teraz namiesto kožuchov a čižiem núkajú lyže, snowboardy a tak ( tiež výpredaj, zima už naozaj skončila). Sú tam aj lopty, kopačky...veru, ani príchod leta sa zastaviť nedá. A zase tie cenovky. Na tých by vlastne nebolo nič zlé, no ja žijem v krajine, kde peniaze rolu nehrajú, preto nimi ani nedisponujem. V tej krajine nie je nikto chudobný ani bohatý, jednako každý má to čo potrebuje. Zo sna sa prebúdzam späť do reality..Vychádzam s mierne sklopenou hlavou a z márneho snívania ma definitívne zobudil zvonec na dverách.

Bol som síce ešte len niekde v strede ulice, ale ten zvonček...Rozhodol som sa opustiť túto ulicu, kde som bez peňazí nikto. Prešiel som okolo množstva ostatných výkladov bez toho, že by som sa vôbec obťažoval zdvihnúť zrak. Musicshopy, obuvy, trafiky...

Až som bol na samom konci ulice. Spoznal som to podľa toho, že inak všadeprítomný hluk utíchol.Dovolil som si zdvihnúť hlavu. Áno, žiadne cenovky..opäť raz nezáleží na tom, koľko mám vo vrecku. Pozrel som sa doľava, doprava. Zbadal som tu len jeden starý obchod, ľudí tu však nebolo naširoko-ďaleko. Čo to je za obchod? Prečo tu nikto nieje? Zvedavosť mi nedala. Nazrel som, sprvu len jedným okom. Vo výklade nebolo nič, odmysliac si prach a staré kusy kartónov rozhádzané po zemi. Čo sa tu asi predávalo?

Jedna vec na tom obchode ma zaujala. Sklo výkladu bolo čisté, ako keby ho niekto dôkladne vydrhol len dnes ráno. Videl som v ňom svoj odraz akov zrkadle. Pozerám sa na seba. Stojím tam: 2 ruky, 2 nohy, 1 hlava, brucho, hruď, asi 200 kostí, zopár vnútorných orgánov a za 5 litrov krvy. Som tam, a predsa...kde je moja cenovka? Som predsa vo výklade, všetky veci ju majú. Chvíľku som ju hľadal, či tam niekde nie je, maličká ako vždy. Potom mi to došlo. Ponuka - dopyt, aké je to krásne jednoduché.

Ak pôjdeš okolo, kamarát, zastav sa. Pozri sa do toho zdanlivo prázdneho výkladu. Budem tam čakať. Postoj pri mne, pokecáme.

A teraz mi povedz akú mám pre teba cenu?!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
artlover  28. 9. 2014 00:58
blog s myšlienkou, také mám rada.
Napíš svoj komentár