Všetko to bolo v hlave.
Ľudia bojovali sami so sebou. Presne tak, ako Slečna teraz.
Vyhlásila vojnu sama sebe, z nenávisti, roztopaše, pýchy a vysokého ega. Prezentovala to ako výsledok nepriazni osudu, problémov, zlých udalostí, ktoré jej prišli do cesty. Ale za tým všetkým bola ona sama.
Často ľutovala samu seba, ako chudiatko trpí a je jej ukrivdené z pohľadu spoločenských konvencií a predstáv o človeku, jeho zovňajšku a osobnosti. Považovala sa za niečo nedostatočné, nepochopené. Uzatvárala tieto vnútorné spory do seba, oponenti v jej hlave sa hádali a ponižovali, no ona tichúčko žila svoj život a nezasahovala do nich.
No potom to prišlo.
Spočiatku veľmi nenápadne ako keď šikovný a dôvtipný generál vymýšľa stratégiu pre svoju armádu. Klasické postupy, napadnuté vojsko si nič nevšimlo, rozumej, Slečna to čo robí považovala za úplne bežnú vec, tisícky ľudí sa denne rozhodne zmeniť svoj vzhľad tak prečo nie ona?
Dni však plynuli a stále plynú ďalej a ona si uvedomuje, že možno naozaj niečo nie je v poriadku a ju niekto vyzval na súboj, ktorý vyzerá byť ako vopred prehraný, ale možno je to celé iba v jej hlave a možno...
Veď sa nič zlé nedeje.
Ešte je v poriadku.
Ale uvedomuje si to.
Keby však vedela, že razom môže byť neskoro a ona tento boj úplne prehrá...
Prečo sa ľudia vojnou menia na úplných bláznov?
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár