„To je predsa hlúposť! Každý vie ako funguje...“
„To bolo vtedy a teraz je teraz. Takisto sa hovorí, že nevieš čo máš, až kým o to neprídeš. Predvčerom som to našiel v kláštornej knižnici.“
„To si celý ty... Všetci vzdelaní ľudia sa snažia prísť s niečím novým, len ty sa hrabeš v prachom zapadaných listoch. Navyše v kláštornej knižnici... Nenapadlo ťa, že na rečiach, že sú to šarlatáni môže byť predsalen kúsok pravdy? Hrabať sa v minulosti a ešte k tomu ju mať za božstvo! Vidieť v nej studnicu múdrosti... Slnko vyhaslo! A to práve kvôli tým ľudom!“
„Mnísi za to nemôžu. To vieš... vznikli až dlho potom... “
„Ale ja nehovorim o nich!“ Jej telo sa triaslo v záchvate zimnice a oči jej zaliali slzy vzdoru. „Hovorím o ľuďoch, čo žili pred nami! Ako bezohladne sa správali... ako ľahostajní boli...ako...si nič nevážili...“
„Maya, ... Oni to nevedeli.“
„A to je výhovorka na všetko! Nechcem sa od tých ľudí nič naučiť! A nikdy, ale nikdy, im neodpustím.“
„Dobre. To je na tebe. Teraz si vypočuj ten príbeh do konca...“
Na jeho perách sa objavil ľahký úsmev a svetlo okolo nich bolo o niečo jasnejšie. Maja si to však nevšimla. Ležala pevne schúlená do klbka a odhodlane bojovala s triaškou a zúfalstvom.
„Ľudia vtedy nevedeli príliš veľa jeden o druhom. A niektorí to radi využívali. Lebo to, či je človek šťastný, alebo nie, si nemala ako uhádnuť. Niektorí vraveli, že to dokážu vyčítať z tváre. Ale aj tento výrazový prostriedok zanedlho ľudia oblafli. Až! A teraz príde to dôležité, Maya! Až na svete nebol jediný človek, ktorý vravel, čo si myslí a poznal pravé šťastie. A vtedy sa to stalo! Teda ešte predtým. Podaktorí vnímavejší jedinci si všimli, že slnečná žiara akosi slabne. A to niekoľko tisícročí pred plánovaním vyhasnutia tejto, ako hovorili, hviezdy. V mytologických slovníkoch sú celé stovky príbehov o hviezdach! Vieš, oni nevedeli, že ich živí ľudské šťastie! A že môžu byť utkané zo snov a túžob!“
„A ako vidím, teba ich zaostalosť vzrušuje...“
„Samozrejme, že ma vzrušuje! Tak jednoduché vysvetlenie, tak jednoznačné! A oni vymýšľali stále komplikovanejšie náhrady...“
„Stále nechápem, čo ťa na tom teší.“
„Neteší ma na tom nič. Príde mi to skôr tragické. Ako blízko boli odhaleniu, ako ako sa mu slepo bránili. Ale bez nich by neboli príbehy. A bez nich by sme dnes nevedeli, to čo vieme.“
„S radosťou by som obetovala toto poznanie, za živé svetlo. Za tento položivot, ktorý vedieme.“
„Ako môžeš tak hovoriť? Sme predsa na žive a nič iné nám k šťastiu nechýba...takže...slnko slablo, že? A oni sa snažili prísť na to, prečo... A vymysleli niekoľko fyzikálnych teórií, prečo sa deje, čo sa deje. Skúsili všetko....až!“
„Ďalšie až!“
„Áno, ďalšie až. Jedného dňa slnko zažiarilo a rozletelo sa na milion malych iskričiek. A odvtedy bola na svete tma.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár