"Alex, Alex..." ehm... prevalila som sa na druhú stranu.
"Alex....!" znovu som počula, čo sa mi to zdá alebo ma naozaj niekto volá? Otvorila som oči a dobre, že som hneď neodpadla. Pri mojej posteli kľačala známa tvár alebo skôr tvár na ktorú som chcela zabudnúť.
"Ben?" šepla som do tmy.
"Ahoj Alex, prepáč, že som ťa zobudil." Aj v tme som videla ako milo sa usmial.
"A-ahoj... čo tu robíš? Koľko je hodín?" sadla som si a hmatala som po spínači od nočnej lampy.
"Sú asi 2 hodiny ráno, neviem čas nesledujem." zapla som svetlo a konečne som zazrela tú pelechatu nádheru sediacu na kraji mojej posteli.
"Vieš Ben myslela som si, že si už doma z nemocnice." snažila som sa zakryť moju radosť, že ho znova vidím.
"Ah..kiež by to tak bolo..." slabo pípol a zahľadel sa niekam na stenu za mňa.
"Aha a to ty takto bežne chodíš na návštevy o 2 ráno?"
"Nie...zasmial sa...Ja len dnes nemôžem akosi spať a ty si tu jediná koho poznám," koktal sa. Ja som len s úžasom pozorovala aký je dokonalý, On si môj zamyslený pohľad vysvetlil asi inak a dodal:
"Ale ak ti vadím, môžem odísť!" zatváril sa neisto.
"Nie!" rýchlo som zo seba dostala. Bože ďalší trapas je na svete, Ben si chvalabohu moju prudku reakciu nevšimol a tak som to využila a dodala:
"Kľudne môžeš ostať, aj tak už nezaspím" odsekla som. Ben sa usmial a začal si obzerať moju izbu. Prišlo mi to trochu čudné, ale viac ma začalo znervózňovať to ako hrozne asi vyzerám keď ma niekto zobudí o 2 ráno.
"Máš to tu naozaj veľmi pekné.." poznamenal.
"Ďakujem." zívla som si, tešilo ma, že sa mu tu páči.
"Ako si vlastne vedel kde ležím?"
"No vieš, keď sme sa prvý krát streli na chodbe, pozeral som do ktorých dverí vchádzaš a aby som nezabudol zapísal som si aj ich číslo." Hrdinsky sa usmial. Ja som len s prekvapením na neho zízala. Nevedela som čo mu mám na to povedať. Sledoval ma, proste ja si myslím, že on je fuč a že ho už nikdy neuvidím a on si napíše číslo mojej izby aby vedel kde ma má prísť zobudiť o 2 ráno ?
"A načo tu vlastne si?" prerušil trápne ticho.
"No..(nevedela som ako začať, keďže si nič nepamätám!) ja...mala som autonehodu" Ben sa tragicky zatváril
"Ouu.. to mi je vážne ľúto!" ľútostivo povedal,
"Nemusí aj tak si nič nepamätám" žartovne som povedala, no vidím, že Benovi to ako žart neprišlo.
"Ako to, že si nepamätáš?" zhrozene sa opýtal. Ostala som v pomykove, čo mu mám povedať, pravdu?
Ako to so mnou naozaj je, že nepoznám svoju rodinu a neviem ani kto som? Dúfala som, že to je iba zlý sen, že tu teraz nesedí a, že nečaká, že mu na túto otázku odpoviem.
"Alex si v pohode?" pohladkal ma po ruke a jemne mnou potriasol.
"Ah áno prepáč ja .. som trochu ospalá ešte, mala som autonehodu a pri náraze som si buchla hlavu a preto si na tu nehodu nepamätám." vykoktala som.
"Ahá.. ale teraz si už v poriadku, že? " dvihol obočie a zase zopakoval ten jeho neodolateľný úsmev.
"No..dá sa to tak povedať!" ďalej som klamala.
"A ty si tu prečo?"
"Ale kolaps!" povedal otrávene
"To sa môže stať každému." Povzbudivo som sa na neho usmiala.
"No veď práve, iba nechápem prečo z toho robia takú vedu!" prekrútil očami.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár