Najstarší Hideo bol široko-ďaleko známy pre svoju šikovnosť a inteligenciu. Malú Azami mali všetci radi nie len pre jej krásu, ale hlavne pre múdrosť a dobrotu, ktorou napĺňala všetko okolo. A prostrednú Hinatu...poznal dobre len málokto. Okrem toho, že bola výnimočne odvážna, pokiaľ sa jednalo o ochranu svorky, sa o nej vedelo len toľko, že bola zvláštna. Celé dni sa túlala sama, skúmajúc a učiac sa od lesa samotného a od všetkého čo v ňom žilo. Popri súrodencoch mala len málo blízkych, no nikdy jej to neprekážalo. Ani sama Juno často svojej dcére nerozumela, no vedela, že akokoľvek slobodného ducha Hinata má, má aj dobré a statočné srdce a kamkoľvek pôjde, nezabudne na svoju rodinu a svoju svorku. A Hinata nikdy nezabudla.
Večer pred oslavou svojej plnoletosti vyšla Hinata na okraj lesa aby mohla sledovať západ slnka nad posledným dňom jej detstva. Tesne predtým ako sa posledný prameň svetla stratil v zelených steblách na opačnom konci lúky, všimla si Hinata asi dvesto metrov naľavo od nej niečo sa zakrádať vysokou trávou. To niečo sa snažilo tváriť nenápadne, no po niekoľkých krokoch z nepozornosti zakoplo o koreň a skotúľalo sa do kríkov. Ozvalo sa z nich hlasné „Aúú“ sprevádzané praskaním malých vetvičiek. Hinata sa rozbehla tým smerom hneď ako sa jej podarilo potlačiť výbuch smiechu.
„Žiješ?“ spýtala sa, len čo dorazila na miesto, stále sa snažiac nerozosmiať príliš nahlas, no keď zbadala čo sa derie z kríkov, zarazene ustúpila. „Ou,“ vyšlo z nej mimovoľne a nechápavo pozerala na stvorenie pred sebou. To sa postupne dostalo na slobodu a začalo si vyťahovať kúsky vetvičiek a lístie z kožucha.
„Čo je princezná, ešte si nevidela hyenu v kríkoch?“ nadhodil tvor posmešne, dokončujúc „očistu“.
„No...ja vlastne...nie,“ odpovedala Hinata trochu nesvoja. „Odkiaľ vieš, že som princezná?“ zavrčala nie práve najzdvorilejšie a prebodla ho pohľadom.
„A si?“ uškrnul sa cudzinec a premeral si ju očami. „No a čo, ja som kráľ celej Západnej planiny. Som Veľký Usotsuki,“ povedal teatrálne a hrdo sa vypol, ako keby aj sám veril tomu čo hovoril.
„To teda nie si,“ oborila sa na neho Hinata. „Každý vie, že kráľom Západnej planiny je starý Katsumaru a ten teda určite nie je hyena.“
„Tuším niekto nerozumie žartom,“ utrúsil Usotsuk, za čo si vyslúžil ďalší škaredý pohľad. „Len pokoj princeznička. Som Usotsuki. Iba Usotsuki. A aké je teda tvoje ctené meno?“
Hinata dlhú chvíľu neodpovedala, len sa na neho ďalej zamračene pozerala, zvažujúc čo si o ňom má myslieť.
„No dobre, tak to...“
„Hinata,“ povedala nakoniec ticho no jasne.
„Hinata,“ zopakoval Usotsiki s úsmevom. „Veľmi ma...“
V tej chvíli sa z lesa ozvalo jediné dlhé zavytie.
„Ach, večerný lov,“ zašepkala Hinata viac-menej pre seba a rozbehla sa domov.
„Počkaj!“ zakričal za ňou Usotsiki. „Stretneme sa ešte?“
„Čo?“ Hinata prudko zastavila a nervózne sa obzrela. Nechcela zasa prísť neskoro. „Neviem...možno,“ zavolala za ním a stratila sa v húštine.
Skutočný príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
3
nesklamala si ... vyborny putavy styl ... potrebna gradacia ... a preto ze si ma nechala v napati (lekari ta zahlusia ked mi stupne teplota!! ... mozem len povedat ... ze sa tesim na pokracovanie... lebo zaciatok je viac nez slubny nice ...
4
Viac-menej suhlas z predoslymi
ma to stavu, styl a raz, necita sa to namahavo
a mne kecas ze nemas talnent
ma to stavu, styl a raz, necita sa to namahavo
a mne kecas ze nemas talnent
Napíš svoj komentár
vsak si moj vzor