Toto je o jednej mojej kamoške..chcela aby som to sem napísala disappointed:že ona nevie písať){je to akože v jej osobe}

Jedného dňa keď tento svet opustila moja prababka sa zišla celá naša rodina na jej pohrebe a potom aj kare. A keď že my sme taká veselá família , ani táto spoločenská udalosť , samozrejme pôvodne smutná , sa nezaobišla bez nejakej tej " veselej" príhody. Začalo to tým že som SKORO spadla do hrobu, keď som sa snažila hodiť doňho kvet. Našťastie si to nikto nevšimol, veď ako by aj mohli, keď mali slzy v očiach. Potom sme sa presunuli do reštaurácie , kde sa mal odohrávať kar. Na mňa osobne to nespravilo veľký dojem, lebo sme sa nachádzali na Luníku 7 čo bolo veľmi blízko Luníku 9... Bolo to hneď vedľa zafajčenej herne a Internet Café. Ako to na kare býva, niekto zo smútiacej rodiny mal príhovor. Tento krát mal tú česť môj prastrýko. Počas jeho "výkecu" som pomaly ale isto zaspávala lebo po dvoch vetách začal rozprávať len o sebe namiesto o prababke. Z môjho spánku som sa však dostala veľmi rýchlo . Dostala som neovládateľný záchvat smiechu na jeho hlášku, teraz ho citujem: "Keď som mal byť triezvy , tak som sa ožieral".... Myslím, že každý pozná ten zakázaný smiech, ktorý je na pohreboch tabu. Lenže vtedy sa postavil jeho brat ( známy rodinný notorik) a povedal : " No určite nie tak ako ja " V tejto dojímavej scéne bratskej lásky sa moje telo začalo neovládateľne natriasať v rytme hurónskeho rehotu bez pridaného zvuku . Na konci príhovoru sa postavila moja babka a povedala niečo v tom zmysle, že obaja nemajú pravdu a robia presný opak. Celý obed prebiehal výborne, snažila som sa jesť kultúrne na žiadosť mojich rodičov. Až na konci obeda , keď som si odložila príbor na pravú stranu taniera, podľa etikety, som si musela odkašľať. A potom sa to stalo. Lakťom som buchla o príbor a ten samozrejme podľa zákonov fyziky letel do výšky a zároveň aj dozadu. Takže pozostatky mojej ryže skončili na prázdnom mieste hlavy môjho druhého prastrýka. Ľudia okolo mňa sa začali nenápadne a v rámci možností slušne smiať do servítok... Tak túto smutnú príležitosť o smiech obohatila moja šikovnosť. Veď ako inak.

 Skutočný príbeh
Komentuj
 fotka
dubacik  16. 5. 2009 09:46
No tak toto je zabité 100%-tny pohreb Inak ja som sa tiež smiala na babkinom pohrebe,a doteraz ani sama neviem prečo
 fotka
shemy  16. 5. 2009 17:17
aj ja som mala asi8 rokov na babkinom pohrebe som bola pred tým hrom všetci na mňa čumeli a ja vedla brta a bratranca a brat ma furt buchal že tvár sa smutne a nesmej sa
Napíš svoj komentár