Točité schody vedú dole a ja zostupujem. Počujem ozveny neznámych strunových nástrojov doliehajúce sťaby z iného sveta, v neprirodzených bolestivých ozvenách. Hudba ma emocionálne zasiahne. Začne sa mi točiť hlava. V očiach cítim niečo mazľavé a lepkavé. Zastavím a pretriem si ich. Keď pozriem na prsty, vidím, že je to krv.
Kolízia skutočností... jej následkom je mučivá smrť a prerod... Kolízie sa dejú len na okrajoch vnímanej reality. Tu v tejto polovysnívanej veži. Tu v abstraktných a konkrétnych hlbinách, kde pochovávame predstavy, ktoré si nepamätáme a predsa sú naše.
Teplo sa mení na horúco.
Keď prídem na vrchol veže, vojdem do komnaty. Všetko je pripravené. V strede miestnosti poletuje žena. Vznáša sa vo vzduchu a točí sa, pohybujúc ruky a nohy pomaly a elegantne k hudbe strunových nástrojov... Vo vzduchu poletujú priehľadné kusy látky, ktoré sú k jej mladému nahému telu priťahované podobnou silou, akou je priťahovaný hmyz ku svetlu...
Je nádherná. Nevydržím sa na ňu pozerať, v strachu, že od jej krásy zošaliem a oslepnem... Zvuky neznámych strún ma režú na kusy... vidím celé sféry bytia vyplnené nekonečnom strún a jedny bledé ruky, objavujúce sa v tomto strunovom nekonečne, hrajúce hudbu, ktorú práve počujem... Moja koža krváca z rezov, tenučkých a rovných, ako po žiletke. Môj styk s gravitáciou podlahy je prerezaný a v akomsi mame sa od nej odlepím a vznášam sa v smere poletujúcich kusov látky... Stávam sa elektrónom... to či, a kde som, je len vecou pravdepodobnosti...
Napokon kolidujem s jadrom v jednom horúcom bozku... reality sa prelínajú.
V strope veže sa otvorí diera do iného sveta. Svet iných hustôt a iných teplôt. Struny Strunového vesmíru rozrežú moje telo na nekonečne drobné kúsky a v špirálovitej hmle, neviditeľnej voľným okom, vyletím von z miestnosti do inej podoby existencie.
Práve som sa narodil. V jadre tejto planéty... a všade inde... Pozostávam z vlnenia častíc, ktoré veda ešte nepozná a žijem vo frekvenciách, ktoré vylučujú, poznanie ľudstvom... Natoľko nehmatateľné a cudzie, že by som rovnako mohol aj nejestvovať...
Ruky hrajú ďalej na strunách... v nepočutom vesmíre plnom hudby.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár