List o ľudskosti (a prečo sa jej vzdať)

Drahá Dolores,


Priepasť volá čím ďalej tým úpenlivejšie. Ako dieťa, ktoré potrebuje od svojho otca príbeh na dobrú noc, aby zaspalo... alebo pokolembať v náručí. Neoznač ma prosím za blázna: Viem, že Priepasť všetku lásku prehltne aj s milujúcim. Možno práve preto ju tak milujem.

Priepasť volá, a ja nedokážem odpovedať. Neviem, aký príbeh vysloviť, neviem, ako tuho zovrieť všetku tú nekonečnú ničotu. Už teraz sa v nej rozpúšťam a každý deň viac zabúdam na to, aké to vlastne bolo kedysi byť... človekom.

Povedala by si: "Veď máš ruky a nohy... hlavu, vlasy a tvár, ktorá sa zavše usmieva." Mala by si pravdu sladká Dolores. Mám telo človeka. Som obmedzený v myslení ľudským mozgom- ale ľudskosť je len sen... Sen, na ktorý sa upíname, aby sme si nemuseli povedať čistú pravdu: Nemáme kategorických príbuzných. Sme spojení v univerzálnej samote, a každá družba má prvok osamelosti. Držíš ma pri duševnom zdraví, Dolores, ak sa o niečom takom dá u kohokoľvek hovoriť. Viem totiž, že ťa nikdy neuvidím, a táto nezdružiteľnosť mi paradoxne dáva pocit, že sme dvaja.
Avšak nevypovedal som všetko. Keď je ľudskosť snom, márnime čas, pokúšaním sa o pochopenie svojej identity cez vlastnú ľudskosť.
Vyriekni: "Som človek." Ale v skutočnosti vravíš: "Patríme k sebe. Istým spôsobom. Ty a ja. Zdieľame kategóriu." To však nie je pravda. Až príliš často je svet cudzím miestom... Ak fantázia ľudskosti drží tento sociálny konštrukt zvaný ľudskou spoločnosťou pohoromade, nie je to tým, že by ľudskosť spájala odlišné, ale pretože núti k čiastkovej rovnakosti.

Odmietol som tú koncepciu. O to hlbší však je môj cit pri skutočnom dotyku. Vo svete voskových figurín, je živá ruka pokladom nad poklady. O to viac poznám svoju vôľu. O to viac je mi umožnené poznať svoju dušu.

Stráž sa drahá Dolores...

Prosím, nezačni existovať.

Zlomila by si mi tým srdce.

Semper fidelis,

Zerum Unus

 Vyznanie

10 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu