H. R. Giger je mŕtvy (1940-2014)

Keď som bol malý, mal som trocha iný myšlienkový svet, ako iné deti. Inklinoval som k tomu, z čoho som mal strach a mal som potrebu vedieť o tom viac. Táto osobnostná črta do značnej miery diktovala moju ďalšiu budúcnosť. Znamenalo to mnoho vecí.

Jeden z najzjavnejších následkov bola moja veľmi skorá záľuba v hororových filmoch. Pozeral som ich potajomky po nociach, keď naši spali. Zbieral som hororové obrázky a kumuloval som ich skryto medzi hračkami.
Prirodzene som sa v danom období stretol s klasickým filmom hororového žánru: Alien. Alien mi pripadal fascinujúci. Zo všetkého najviac samotné monštrum. Neskôr som uvidel aj druhý diel. Bolo to asi začiatkom základnej školy. Úľ votrelcov mi pripadal fascinujúci. Estetika tých kriviek... ich životný cyklus od počatia po dospelý kus... existencia "matky". Nezaujímal ma až tak osud samotných postáv. Film som pokladal za platformu pre prezentovanie toho fascinujúceho monštra.





Neskôr, keď viac prekvitla moja záľuba pre počítačové hry, dostal som sa ku hre Darkseed. Samotná hra mi nepripadala zaujímavá, ale umelecké spracovanie rozhodne áno. Vtedy som sa prvý krát stretol s menom H. R. Giger.

O pár rokov neskôr, v neskorom období mojej základnej školy, som si na narodeniny vyžiadal knihu vo formáte A3 s Gigerovou tvorbou. Nevedel som sa jej nabažiť. Prechádzal som lačne stránky. Sledoval detaily a absorboval atmosféru jeho obrazov. Bol to pre mňa iný svet... akosi známy môjmu vnútru. Destilovaná esencia toho, čo som hľadal vo veciach z ktorých som mával ako dieťa strach. Jeho obrazy mi otvorili viac oči ku kráse ohavného tak ako ozveny jeho tvorby do značnej miery diktovali vývoj môjho dovtedajšieho (aj terajšieho) estetického cítenia, aj životnej filozofie.





Hansa Ruedi Gigera pokladám za svojho obľúbeného maliara... ako vyplynulo z predošlých riadkov, jeho dielo malo na mňa hlboký dopad. Správu, že zomrel som prijal dva dni po tom, ako sa to stalo. Spadol vo veku 74 rokov zo schodov a zomrel na zranenia pri prevoze sanitkou. Veľmi prozaická smrť, veľmi neprozaického muža.
Cítim nesmierny smútok, že sa tak stalo. Pripadá mi to, akoby som stratil člena rodiny a viem, že jeho rolu v mojom živote (aj keď o mne ako o osobe samozrejme ani netušil) nič nedokáže vyplniť.

Samozrejme za sebou zanechal svoje dielo... dúfam, že sa naň tak skoro nezabudne. Ja nezabudnem, ale ja tiež nie som nesmrteľný.

Semper fidelis,

Zerum Unus

 Vyznanie

5 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu