Zo začiatku som to brala ako niečo, čo rýchlo pominie. Nebrala som to vážne, veď aj prečo. Bol to môj istý druh hry. No časom sa všetko začalo komplikovať. V noci som spávať nemohla, cez deň som na nič iné nemyslela. Boli to výčitky. Výčitky svedomia, aby som sa prestala zahrávať. No niečo bolo silnejšie a ja som neprestala. Svedomie ma začalo viac trápiť, no brala som to na ľahkú váhu. Veď nič sa stať nemohlo. No stalo sa. Prišlo niečo, čo ma zlomilo a nemohla som pokračovať. Bolo to veľmi silný úder a preto už sa nehrám. Nie, už nebudem ubližovať...

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár