Ťuky ťuky, ťuky ťuky! Kedy skončia tieto muky?..

Ťuk ťuk, ťuky ťuky..
Kedy skončia tieto muky?!
Ťuky-ťuky, ťuky ťuk..
Nepovedz už ani muk.

S prázdnym, polomŕtvym, zvláštne a hlboko znepokojivo-pokojným pohľadom, sedela v rohu tmavej miestnosti a túlika sa k svojmu medvedíkovi. Všetko bolo cítiť a vidieť spoza zvláštnej, hučiacej, šerosvetlej bariéry. Všetko v šedých, zvláštnych obrysoch - ako vo sne. Medvedík jej pohľad opätoval očami skoro takými istými, ako má ona - prázdnymi, plastovými. Po líci jej stekala slza, no jej oči vyzerali, akoby nikdy neplakali - akoby nikdy nedokázali ľúbiť či nenávidieť - akoby videli a vnímali len jedno. Ťukanie..

Ťuk, ťuk, ťuky ťuky..
Ťuky ťuky, ťuky ťuk..


Zúbožený pohľad na jeho tvári vypovedal o tom, že to nie je prvý deň, čo zažíva toto - tieto muky. Leží v zákope, nad ním lietajú guľky a vo vzduchu svištia výbuchy, za ktorými sa môže skrývať ktorýkoľvek jeho mŕtvy kamarát. A on len čaká, čaká na to, ktorý výbuch si príde poňho. Zabúda - zabúda na všetko, zabúda milovať, zabúda dúfať, zabúda na nádej - nádej je teraz skrytá za stenou zákopu, ponad ktorú lietajú guľky a granáty. Samé výbuchy a strely. Bum. Tresk. Tresk. Tresk.. Ťuk.. ťuk..
Ťuky ťuk.


Leží na posteli. Je noc, hlboká noc, no on nespí. Nespal už dlho, napriek tomu, že je unavený - jeho vedomie a stimuláciu únavy teraz drží niečo celkom iné. Drží ho sáčok, ku ktorému sa teraz túli. Sáčok, v ktorom je hnedé zlato - všetko, pre čo teraz myslí a vníma. Ten sáčok, ktorý pozná tak dôverne a toľko rokov. Ten sáčok, vďaka ktorému to počuje - to.. ťuky.. ťuky ťuk. Vyberá z neho jeho milované hnedé zlato ktoré sa teraz leskne v mesačnom svite a odráža sa ako celý jeho život, taký číry, no predsa taký špinavý a posratý. Roztápa ho na lyžičke a naberá do striekačky. A v izbe sa ozýva nenápadné ťukanie...

Ťuky ťuky ťuky ťuky
Vraz si ma do tvojej ruky!
Hnedé zlato
Stojí za to!..
Ťuky.. ťuk.

Pohľad dolu z okennej parapety ho už nijako nedesil, na výšky si napokon zvykol. Dole plynul život, jazdili autá, chodili ľudia. Jemu tak veľmi neznámi - všetko spod zvláštnej bubliny, cez ktorú videl tento svet - inak, zvláštne. Toľká nenávisť k tomu všetkému, a napokon to ajtak skončí rovnako? A na čo?
Neustále hľadel dolu, nakláňajúc sa z okna. Hľadel a počul. On to počul.

Ťuky ťuky tik tak tik
Skoč sem, dole, na chodník!

Ťuky ťuky ťuky ťuky
Žiť si život z druhej ruky?
Ťuky ťuky ťuky ťuk - .. .. ..

Už žiadne ťukanie.
Plyšový medvedík sa máčal od krvi z prerezaného zápästia dievčatka.
Guľka sa zaryla hlboko do hlavy, priamo do mozgu a prerušila to odporné ťukanie - trafila priamo do ciferníka tých hnusných hodín.
Vrazil si do žily zlatú dávku. Jeho oči sa pomaly vyvracali na bielka a on už nevidel nič..
Telo s nepríjemným, praštivým zvukom dopadlo na chodník a skrútilo sa.

A ty? Čítaš si ráno noviny, čítaš si tie správy? Samovražda dievčatka, štatistiky mŕtvych vojakov, predávkovaný feťák a skok z okna?
Krútiš nad tým hlavou?
Tak na chvíľu prestaň a skús vnímať.
Počuješ to ťukanie?

Ťuky ťuky ťuky ťuk...
Teraz je to.. Celkom fuk.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu