"Requiem aeternam dona eis, Domine, et lux perpetua luceat eis. Te decet hymnus Deus, in Sion, et tibi reddetur votum in Ierusalem. Exaudi orationem meam; ad te omnis caro veniet. Requiem aeternam dona eis, Domine, et lux perpetua luceat eis."
Ohnivá čiara preťala oblohu, zo šialeným revom sa horiaci objekt rútil k zemi kde napokon s treskotom narazil, ožarujúc okolo stojace stromy v parku. Plamene syčali, pach spáleného mäsa sa vznášal všade naokolo. V strede malého kráteru, vytvorenom po dopade sa chúlila malá, trasúca sa žena. Svetle vlasy zo spálenými koncami, jej jediný odev, akási forma rúcha- zničená, potrhaná a celá od sadzí. Samotné telo bolo na viacerých miestach popálené.
Otvorila oči. A uvidela nad sebou dve skláňajúce sa postavy.
"Už tretí behom tohoto mesiaca.", prehodil sucho jeden z nich, muž s hnedými očami, malou, zastrihnutou briadkou a riedkymi vlasmi. Oblečený bol do jednoduchého šedivého kabátu, bielej košele a čiernych nohavíc a topánok rovnakej farby. Hlas mal pokojný, vyrovnaný. A predsa sa pri jeho zvuku Ona cítila nekľudne.
"Vyzerá že tam hore sa niečo deje", ozval sa druhý chladným, zvláštnym hlasom. Bol to vysoký muž z páskou cez ľavé oko, zo svetlými vlasmi stiahnutými do chvosta v čiernom obleku.
"Je to dosť možné" povedal prvý. Zohol sa ku Nej a odtrhol časť jej rúcha, odhaľujúc tak jej rameno.
"Vidíš?", povedal a ukázal na kožu na jej ramene, "Nebola vykázaná."
"Ale nemôže sa ani vrátiť.", povedal druhý a pokýval hlavou, "Niet pre ňu miesta."
"Takže?", spýtal sa prvý a vyceril zuby v zvláštnom úsmeve, "Rovnaký postup ako obyčajne?"
Druhý prikývol na súhlas. A ustúpil smerom vzad.
Prvý vstal, roztiahol nad ležiacim telom ruku a pomaličky pošepkal, "Quemar".
Do vzduchu sa vzniesol zápach síry. Rúcho v okamihu vzbĺklo a čoskoro pohltilo aj ženu. Ozval sa krik, neľudský, príšerný, mno nikto nezareagoval.
Nikto ju nepočul. Nemohol. Len jednooký sa zamračil.
"Videl som ťa to robiť už milión krát, ale stále ma to neprestane udivovať", povedal pozerajúc sa na horiace a zmietajúce telo,"Vám arkánom porozumieť.", povedal na koniec a mykol ramenami.
"Neboj sa, Wulf", povedal ešte stále s úsmevom na tvari prvý, keď sa ku nemu priblížil, "Však raz pochopíš, priateľu."
Obaja vykročili do tmy. A nechali za sebou tlejúce kúsky ľudského tela a zničených anjelských krídel.
Vymyslený príbeh
Komentuj
14 komentov k blogu
1
mixelle
6. 11.novembra 2007 10:00
jakýý okultista
2
Mysteriozne a ttajomne...take ja rada
co uz...asi si vsestranny umelec
co uz...asi si vsestranny umelec
6
Nemôžem si odpustiť(gomen)- zaujímavá myšlienka,dobre písané. (Možno aj na dlhšie rozvytie?)
10
Vedel som, ze to bude stat za to a nesklamal si ma
Bolo to vynikajuce a nemozem inak, len pochvalit to
Bolo to vynikajuce a nemozem inak, len pochvalit to
11
Wow, fakt dilny pribeh. mal by si zacat pisat menej poezie a viac takyto pribehov, lebo tento fakt stoji za to
Napíš svoj komentár