Slabo osvetlenú miestnosť naplnil tichý, hlboký hlas. Plamene sviečok, jediné zdroje svetla v tej miestnosti, sa mihotali, aj keď miestnosťou neprúdil žiaden vzduch. Hlas patril mužovi sediacemu na holej kamennej dlážke. Na sebe mal šedivý habit s kapucou, ktorú ale nemal nasadenú. V tvári bol mladý, mal trocha tvrdšie rysy a niekoľko vrások okolo očí. Tie boli mierne privreté. Krátke, rovné vlasy čiernej farby vrhali na jeho tvár tiene a dodávali mu tým zlovestný výraz.
Alebo to nebolo tými tieňami?
Muž nebol v miestnosti sám, okrem neho tam stáli ešte ďaľší dvaja ľudia.
Prvý bol mierne podsaditý muž, zo zastrihnutou briadkou a riedkymi vlasmi. Spod hustého obočia sa díval na sediacu osobu svojími hnedými očami.
Ten druhý bol, vysoký, zo svetlými vlasmi stiahnutými do chvosta. Cez ľavé oko mal pásku. Aj on hľadel na čarodeja svojím jediným šedivým okom.
Muž sediaci na podlahe dýchal čoraz prerývanejšie ako rýchlo vyslovoval slová a pritom zvyšoval hlas. Plamienky sviečok sa citeľne chveli a na stenách sa tak rozohral desivý cirkus, hra tieňov. Lámali sa, skrúcali, v jednu chvílu sa zdalo že snaď aj rastú do priestoru. Teraz sa slová konečne stali zrozumiteľnými.
"Lässt meine Kräfte durch dich gehen, deine Augen meiner sein, alles hören was du hören kannst. mit deiner Stimme ich sprechen kann. Denn ich bin der Marionettenspieler, denn jezt dein Herr bin ich..."
Po týchto slovách klesla hlava mužovi na hruď. Ticho v miestnosti by sa dalo krájať.
Pomaly zdvihla sediaca postava svoje ruky a vystrela ich pred seba. Na každom prste viselo jedno malé vlákno. Všetky vlákna padali do vnútra symbolu nakresleného na podlahe, ktorý veľmi vzdialene pripomínal ružicu na kompase.
Muž otvoril ústa. Hlas, ktorý však z nich vychádzal bol neprirodzený, chladný. Bol to hlas Nostrigona...
"...Oni už taký milosrdný ako my byť nemusia."
Chvíľu bola odmlka. Potom ticho znova preťal hlas.
"Druhý nám podobný. Iní arkáni. Vyhľadaj kostol troch krížov. Tam budeš v bezpečí. Ak teda nechceš, aby si raz skončil zuhoľnený ako ten..."
"To stačí, Flavius", povedal menší z dvoch stojacích mužov.
Muž na podlahe, Flavius, otvoril oči... a prehovoril jemným hlasom zo stopami miernej irónie.
"Ako si želáš, Gerhard."
Gerhard pokračoval, ignorujúc Flaviovu poznámku.
"Wulf, počul si ho. Počul si Nostrigona, počul si jedného z Rozdelených. Vieš kam bol náš malý problém poslaný. A vieš ako tento problem vyriešiť."
Wulf prikývol, otvoril dvere a vyšiel von z miestnosti. Už čoskoro, pomyslel si Gerhard, už čoskoro sa zbavíme všetkých, ktorí tu nemajú čo robiť... a potom, potom nám už Nebo bude ležať pri nohách.
****
Samuel Dennowen vyšiel z domu a vybral sa na miesto, ktoré mu Nostrigon označil- Kostol troch krížov. Nemohol ani le tušiť, že sa práve stal korisťou.
Vymyslený príbeh
Komentuj
7 komentov k blogu
4
Á uz sa to zacina trochu objasnovat
Teda aspon mne to tak pripada.
Len ta nemcina ...
Jedine slovo, ktoremu som rozumel, bolo "ich"
A znova nemozem inak, len chvalit toto pokracovanie
Snad bude dalsie, co najskor.
Teda aspon mne to tak pripada.
Len ta nemcina ...
Jedine slovo, ktoremu som rozumel, bolo "ich"
A znova nemozem inak, len chvalit toto pokracovanie
Snad bude dalsie, co najskor.
Napíš svoj komentár
A najmä ten záver... (teraz ma napadli slová čo hovoril bývalý spolužiak keď mal niekomu ohodnotiť sloh) Hmmm... lahodné