Mreža sa otvára vždy ticho. Ešte naposled otočím pohľad k teraz už miznúcemu autu. Upravím si kravatu (lebo tu je povinný dresscode) a po kamienkoch kráčam k dvojkrídlym dverám. Cestou len letmo vzhliadnem na budovu, v ktorej som už toľko ráz bol.
Dvojposchodová, stará, so šedou farbou čo sa na niekoľkých častiach odlupuje. Na horné poschodie som nikdy nezavítal, neviem čo tam je. Poznám len dve miestnosti, presnejšie povedané, len dlhú halu a veľký salón za ňou. Podrážky nalakovaných topánok zaklepú o drevené schody verandy a ja stanem pred masívnymi dverami. Ako na povel sa otvoria a ticho ma pozývajú dnu.
Zanechajte nádej, tí, čo vstupujete.
Hala je nevýrazná, a tíško svietia plynové lampy. Obrazy mojich spomienok lemujú steny, no sú príliš v tieni, aby som mohol pozrieť či sú to spomienky dobré. Kamenná podlaha sa rozprestiera pred mnou ako šachovnica, čierno-biele kocky opakujú jednoliaty vzor. Len jedny dvere na konci sú pootvorené, zvnútra sa rynie muzika. Večera čaká, len žalúdok sa stále neteší.
Sieň je odená do šera, ťažký závoj vôňe vodnej fajky. Po stenách veľké karmínové závesy. A žiaden nábytok, s výnimkou jedného stola a dvoch stoličiek. Jedna je obsadená.
„Meškáš,“ ozve sa hlas tak medový, že mnou prejde triaška. A tá, ktorej patrí, je ako pohľad pre bohov. Zmyselná, s iskrou, jemným úsmevom. A krivkami a krásou, čo Afrodita závidí. No aj rovnako zlá ako je ten výzor zavádzajúci. Ale tie šaty na nej vyzerajú naozaj dobre, to sa musí nechať.
„Prepáč,“ ozvem sa zaškrípnutým hlasom (z toho stretnutia mi vždy vyschne v krku), „ale vieš že sem nerád chodím.“
„Naposledy si vravel, že už sa neuvidíme, aj keď som tvrdila opak.“
„Vyzerá to, že som sa zmýlil.“
Odpoveďou je mi úsmev.
Prejdem k závesom farby krvi, a pohladím ťažkú látku.
„Naposledy boli fialové.“
„Naposledy si ešte na ňu myslel. A okrem toho, je čas na redekoráciu. Poď, sadni si.“
Stolička škrípe po dlažbe, a pohľadom zavadím o piáno v druhej izbe. Nue, čo na ňom hrá to zvláda aj napriek veľkým prstom a neústavne posúva okuliare, čo jej čochvíľa padajú z ňufáku. Keď sa usadím, faun v livreji sa priblíži a naleje nám obom z fľaše tmavú tekutinu.
„Na tvoje,“ zas sa mihnú biele zuby v úsmeve, keď priloží pohár k ústam.
Chvíľu sedíme mlčky, ona študuje črty mojej tváre, ja sa tvárim že ma zaujíma obrus na stole.
„Máš pekné oči,“ ozve sa po chvíli, „škoda že sú plné smútku.“ Takto to vždy začína. Tá prvá veta toho rozhovoru. Veľa ľudí to vraví. A vraví to aj ona, vždy keď som tu. Žalúdku nie je ani trochu dobre.
Podivní služobníci nosia servis. Na moment sa priestor prepadne do zvukov tichých krokov topánok, cinkania príborov, klepotu tanierov. Hneď ako sa vzdialia na mňa zvedavo. „Plné smútku, ale to nie je nič nové. Vždy ťa takto vidím.“
Len súhlasne kývnem. Nemá zmysel oponovať, pozná ma príliš dobre, vie kedy klamem. Sluha jej postaví jedlo na tanier, ona spôsobne dvihne príbor a pustí sa doň. „Kedy pochopíš, že to nemá zmysel?“ spýta sa a kus mäsa zmizne v jej ústach „Len sa zbytočne trápiš, a pritom by si nemusel.“
„Nie každý vie byť sám, ako ty.“
„A ako ti to zatiaľ ide, to tvoje 'nebyť sám?' “ spýta sa s podpichovačným tónom v hlase.
„Nie veľmi úspešne, ako vidíš.“
„Takto by si možno bol chvíľu smutný,“ povie a môj pohľad sa zachytí o jej, „no tiež by si vyšiel z toho večného kolobehu nadchnutia, očakávania a popraskaných ilúzií.“
„A nežil by som? Ako ty? Veď vieš že som také čosi skúsil. Keď mi najbližší bol alkohol a opitosť bola bližšie spánku. Nie ďakujem, to už mám odžité. Verím že môžem byť lepším človekom, a nebyť pri tom sám.“
„To je ten váš problém.“ povie so zhnusením, „Skurvení optimisti. Stále dúfajúci. Ale vieš, že mám pravdu. Bol si sám. Budeš sám. A zomrieš sám. Vieš to, však?“
„Uvidíme.“
„Sám.“
„Uvidíme.“, žmurknem na ňu a zberám sa k odchodu.
Pri dverách ma zastaví jej hlas. „Pamätaj,“ a vztýči ukazovák, „sám.“
Už teraz viem, že to slovo sa mi bude teraz dlho pripomínať aj po prebudení.
No tiež jej ukážem len jeden prst.
Hádajte ktorý.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
bielalabka
29. 7.júla 2016 19:43
Prekrásne vyjadrovanie
3
Chvíľu som mala pocit, že som sa ocitla na úplne inom mieste a zabudla som na okolitý svet. Páči sa mi ako si dokázal zachytiť všetko, čo sa ukrylo do sna. Má to toľko zaujímavých vrstiev. Naozaj pôsobivé.
5
Páčivé. Súhlas s prvým komentárom, pekný štýl vyjadrovania.
Ináč, dúfam, že som pochopila správne, to bola personifikovaná samota?
Ináč, dúfam, že som pochopila správne, to bola personifikovaná samota?
6
@skvrnka Áno aj. Toto je jeden sen, ktorý sa mi z času na čas znova vynorí v pamäti a je jeden z mála, ktorý viem presne do detailu.
A ďakujem, takéto ma naozaj teší.
A ďakujem, takéto ma naozaj teší.
7
Trošku si možno ešte nevypísaný, aj dialógy stále šuštia papierom, no celkovo ťa vnímam ako veľmi nádejného.
Napíš svoj komentár