Tales of relationship 3

Zábava bola v plnom prúde. Ďalšia fľaška dopitá a ľudia sú si zaraz bližšie. Uhlík na provizórne vyklepanom plechu od piva nainštalovanom na vodnej fajke pomaly dohorieval. Iba malá goťáčka kde tu zaprskala keď sa jej zadku dotýkal chalan sediaci vedľa nej a ďalší sa na nich dobre bavil. Ďalšie dievča vyzeralo ,že má dosť. Neprítomne pozeralo pred seba hypnotizovaná fľašou na stole. Konečne opadával celotýždenný stres. Sledovala som túto scénku s určitým vnútorným pokojom človeka ktorý nemá nič na starosti ,len si užívať daný okamih. Okolo stehna sa mi obtočila čiasi ruka a hladila ma. Precitla som a vrátila sa opäť na zem do svojho tela. Uvedomila som si ,že pri ňom stojím a on vcelku nepohodlne sedí na príliš malej stoličke. Príjemne sa však usmieval a bolo mu to jedno. V druhej ruke držal fľašu svetlej medoviny. Poslednú. Poslednú fľašu toho ,na čo som v tej miestnosti mala chuť (okrem neho). Jeho vkus ma priťahoval ,jeho drzý úsmev dráždil , jeho vôňa dostávala do tranzu. A potom ,samozrejme, bol tu alkohol. Pohladila som ho na chrbte a rukou som sa pomaly pritiahla k tej jeho s fľaškou. V poslednej chvíli ju dostal preč z môjho dosahu a z ešte sladším úsmevom ma vyzýval nech to skúsim znovu. No vo chvíli ako moja tvár prechádzala vedľa tej jeho ma prestalo telo poslúchať a pritisla som sa k nemu. Na ústa som mu vtláčala bozky a on nemal v pláne sa brániť až dokým som sa od neho neodtiahla a neurobila niekoľko krokov vzad. Okamžite vstal a zamieril za mnou. V jeho očiach sa odrážal plameň z kozuba vedľa nás. Bol to ohromujúci pohľad. Skôr ako som sa stihla spamätať si ma k sebe pritiahol a opäť bozkával. Dlho. Vášnivo. Neodolateľne. A predovšetkým, tak, ako to nikto iný nedokáže.
"Choďte hore!" Ozývali sa hlasy okolo nás. Nebolo to ani tak tým ,žeby som ich chcela počúvnuť ako tým ,že som ich viac počúvať nechcela. Chcela som súkromie a tak som ho jemne potiahla smerom ku schodisku na poschodie. Urobili sme pár krokov keď zrazu potiahol za ruku on mňa. Stočil ma do kolieska a prehol ma v páse podopierajúc rukou a bozkávajúc moje pery.
"To nie je dobrý nápad." Zašepkal mi do ucha a opäť ma postavil na nohy.
"Fakt ,choďte hore ,ľudia!" Znovu sa ozývali hlasy. Nepoľavila som v svojom zámere vytiahnuť ho hore schodmi. Vynaložila som na to však viac námahy než som si myslela než som ho vôbec dostala do malej kuchynky z ktorej sa dalo dostať na schody. Oprel ma o skromnú linku a príjemne na mňa pritlačil svojim telom.
"Nie je to dobrý nápad." Opäť opakoval. V danej situácii mi tieto jeho protesty prišli celkom absurdné.
"Čoho sa tak bojíš? Mňa? Alebo ...seba?" Nedalo mi nespýtať sa. Namiesto odpovede sa mi však dostalo pobaveného úškrnku a zopár ďalších bozkov než nakoniec akosi povolil a "poslušne" vykráčal na poschodie so mnou. Bola tu tma ako v kobke. Netušila som ako sme v tej čierňave našli posteľ ale trvalo hodnú chvíľu než naše oči privykli natoľko aby som aspoň matne videla kde sa to nachádzam. Tie sme však nepotrebovali. Navzájom sme sa ochutnávali. Hrýzli a túžili po sebe. Bolo to bolestne dobré. Rozopla som mu nohavice a našla si k nemu cestu najskôr dlaňou a potom perami. Natiahol mi nad hlavu trasúcu sa ruku, chvíľu ju tam ponechal a nakoniec ňou skĺzol na moje rameno a odtisol ma. Bola som zmätená. Čo som spravila zle? Bolo mu to nepríjemné? Mala som silnú potrebu sa hanbiť hoci som nevedela za čo. Nie som dosť dobrá. Asi tým to bolo. Ľúbim ho ale som len dieťa čo nedokáže naplniť túžby muža ktorého má pred sebou. Bola som vďačná za momentálnu temnotu ktorá bola vôkol nás, pretože by som nezniesla ak by v tej chvíli videl výraz mojej tváre. Bola som hlúpa. Ale hlavne zmetená. Stále mi to nedávalo zmysel. Opäť ku mne zablúdila jeho ruka a pritiahol si ma k sebe. Bola som stále prekvapenejšia a zmätenejšia. Pobozkal ma. Položil na posteľ a bozkával. Rozopol mi košeľu a ústami sa dotýkal obnaženej pokožky. Najskôr zľahka ako vánok ,no postupom času jeho konanie prerastalo do slastne bolestného pri ktorom som mala čo robiť aby som nekričala. Keď sa nad tým človek zamyslí dôjde mu ,že som nebola príliš kreatívna zatiaľ čo on ma dohnal k šialenstvu iba z chvíľkovou pozornosťou ktorú udelil môjmu krku a ramenám. Jašili sme sa takto veľmi dlho. Už svitalo keď nám poprvýkrát zišlo na um trochu si pospať. Ale ja som vlastne nechcela. Chcela som si s tým jedinečným mužom užiť každú možnú chvíľu. A spánok je nudný. Spánok je strata času. Počas toho ako spím nemôžem cítiť jeho vôňu ,dotyky ,prítomnosť .Počuť jeho prerývaný dych. Sledovať ako sa mu vzpína a klesá hrudník. Ako sa mu anjelsky vyhladí tvár keď oddychuje. Aké má lesklé krásne vlasy a bystré, dobré oči. Vnímať jeho štipľavú iróniu a priateľsky s ním bojovať. A keď sme tak v náručí oddychovali a naše telá postupne chladli ako nás opúšťala vášeň ,rozprávali sme si hlúposti a ticho sa smiali. Bol to krásny pocit. Taký správny. No potom prišiel čas prebudenia. Vstal a odkráčal, ani sa na mňa neotočil a ja som opäť ostala sama a zmätená o čo tu vlastne ide...

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu