...“Chcem ti niečo dať... Je to len taká maličkosť, ale pre mňa znamená dosť, je to môj amulet...“ Povedal, potom na chvíľu stíchol a začal čosi dávať dolu zo zväzku svojich kľúčov...
„Je to prívesok, na ktorom je zobrazená Verona v Taliansku a socha Júlie. Poznáš tu legendu?“ Pýta sa ma a oči mu žiaria.
„Nie, o čom rozpráva?“
„No... hovorí, že ten, kto sa dotkne ľavého prsníka Júlie bude mať šťastie v láske a ešte v ten deň sa do neho niekto zamiluje... Ja som si pri tom želal, aby som si našiel, peknú, milú a dobrú babu a to sa mi aj splnilo...“ Na jeho perách dýcha jemný úsmev a ja mám chuť pobozkať ich...
„Ďakujem, si zlatý...“ Oplatím mu úsmev.
„Nemáš zač, chcem aby mi ťa ochraňoval...“
Trochu ošúchaný ale stále pekný prívesok mi leží v teplej dlani, ktorú pri poslednej vete zatvorím... Jedna veľká slza sa mi kotúľa lícom a oči mám mokré. Hlavu si zaborím do kolien a rozmýšľam, aké by to bolo, keby si môžem ešte stále vybavovať v pamäti, že na mňa myslí... Aké by to bolo, keby ho teraz môžem cítiť pri sebe?...
...Zrazu sa jeho ruka jemne dotkla mojej a tá ma viedla po takmer roztopenom asfaltovom chodníku... Potom si do svojich dlaní zatvoril moju, akoby sa o ňu bál, akoby mal strach, že odídem...
„She wants to go home, but nobody´s home...“ Znie v rádiu a moje slzy ešte stále neutíchajú. Ba práve naopak, je ich stále viac a viac...
Utekala som plačúc po chodbe. „Prečo ma zradila moja najlepšia kamarátka?“ Hučalo mi v hlave... Nestihla som na otázku odpovedať, keď zrazu moju ruku potiahla cudzia do chlapčenských záchodov...
„Čo je, zlato?“ Ozval sa pri mojom uchu šepkajúci hlas a jeho oči sa z šibalských zmenili na smutné...
„Nika...“ Nezmohla som sa na viac, pretože moju reč prerušil ďalší vzlyk. Nemusela som ale ďalej hovoriť... On už vedel, čo sa stalo...
„Aha... neplač moje... Bude to dobré, sľubujem...“ Objal ma...
„A čo ak nie?“ Ešte stále zneli vzlyky v tichej miestnosti.
„Bude, som si istí. Ona ťa takto nenechá, viem to.“ Povzbudil ma, chytil moju tvár do svojich dlaní, utrel mi všetky slzy a potom sa naše tváre začali približovať, naše ústa sa spojili...
Jemný úsmev mi vládne na tvári pri tejto spomienke... Môj prvý bozk na chlapčenských záchodoch... Ale tomu je už koniec, myslím, že jeho pery sa už nikdy nedotknú mojich, jeho ruka už asi nikdy nepohladí tú moju...
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ena233
31. 1.januára 2009 21:28
je to pekné aj keď trošku smutné, ale asi ako väčšina príbehov o láske
Napíš svoj komentár