Ležím prikrytý pod perinou, zničený dňom a zmorený (l/kr)áskou, na dne fyzickom aj psychickom, na prahu zúfalstva. Klopem šialene na dvere s nápisom: Blázon. Vzorce, ktoré je nevyhnutné si neustále opakovať - aby sme nezabudli - sa mi pripomínajú samé, a tak som axiomatickým svedkom cyklu.
Ďalšie leto prišlo a odišlo. Neviem prečo je to stále tak. Chodníky sú prázdne a tam, kde bol cirkus, je bordel; tak, ako aj v mojom vnútri.
Hladina je nepozorovateľná, prerušovaná vlnkami...
Nápad za nápadom sa strieda, nenechávajúc priestor inšpirácii.
Jedna vlna sa vztýčila ponad svoje sokyne a rozprestrela svoj šat do krásy. Jej vplyv je enormný a začína sa mi krútiť hlava; alebo svet?
Zavriem oči a ešte raz sa točíme. Dokola. Pevne sa ma držíš. Slová plynú. Pobozkal som ťa a ani všetky sviece prvého a druhého novembra nežiarili tak jasne ako vtedy my.
Musela si odísť. Chápem. Ale sľúbila si, že sa vrátiš. A tak sa túlam mestom, kým nepríde leto. Zamrznutý a zmrazený, len vietor v zime mi hladí pery a všetko sa zatvára. Cirkus ide inam, kým sa leto znova nevráti.
Ruské koleso sa točí, Zem sa točí, mne sa točí hlava a ty si statická, a predsa v pohybe. Polpriamka s bodom Ja, ktorá ide do nekonečna - preč od počiatočného bodu. Nikdy som nebol dobrý v matematike, ale tuším sa už do neho nikdy nevráti...
Požiera drevo, požiera mäso, požiera vodu, požiera samú seba. Je jej to jedno. Nakoniec požerie všetko a strávi to na samom spodku neprebádanej ríše, ríše zničenej, no predsa nádhernej. Neznámej. Obávanej.
Budem si musieť počkať na to, kým sa vesmír nezačne zmenšovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a polpriamky s vlastným bodom, ktoré sa nikdy nevrátia... no jo.