,,Ach, ani mi nehovor. Bol to riadny blázinec! Som rada že som tu, živá a zdravá.“ Posťažovala sa Melánia.
,,Ale, bolo to dobré nie? Prijali ťa!“ Opýtala sa Alica nezištne.
Melánia si pozrela na ruky a tie sa jej v zápätí roztriasli nad spomienkou príjma-cích skúšok. Ako šla chodbou do triedy plnej dievčat, sem tam nejaká chalanská hlava, ale veľmi málo. Ako sa usadila, a do roztrasenej ruky vzala ceruzku 2B, a potom začala kresliť danú tému. Toto všetko sa jej v priebehu troch sekúnd prebralo hlavou, a keď sa pozrela na internet a v prvej desiatke videla svoje meno, bola šťastná ako blcha. Nevedela však, s kým sa o túto radosť podeliť, preto zavolala večer von Alicu.
,,Dúfam že tvoj komunistický otec ťa nechá dlhšie ako do desiatej.“ Smia-la sa Alica.
,,Mama ma pustila, otec je preč,“ v Melániinom hlase zaznela hrôza. ,,Je na služobnej ceste až v Paríži. Myslím, že na nejaký čas máme doma kľud.“ Hne-dými očami skĺzla po usmievajúcej sa kamarátke, ktorej naraz úsmev pobledol, keď si všimla Melániinu tvár.
,,Dobre, teraz naňho nemysli... Sme v Bašte, hrá tu dobrá muzika, a tvoj otec je tisíc kilometrov od teba. A tamto práve ide Michal!“ Zvýskla Alica.
Krátke blond vlasy sa jej začali pohupovať na krku, a liezli jej do úst, ze-lené oči sa jej roziskrili, a pery sa jej začali triasť. Melánia musela uznať, že Alica je bezhranične zamilovaná do chlapca, ktorý je jej dobrým kamarátom.
,,Ahojte dievčatá.“ Zdravil ich.
Alica sa naklonila k Melánii. ,,Vyzerám dobre?“ Zašepkala, keď bol Mi-chal už skoro pri nich. Tento krásny chlapec dokázal rozčarovať nejedno dievča, a neušiel zrejme žiadnemu pohľadu. Či už ženy, alebo dievčaťa ako boli Alica a Melánia. ,,Vyzeráš super.“ Ubezpečila ju Mel.
Alica sa prudko otočila k Michalovi ktorý práve roztvoril náruč a objal ju. Alici sa hlava zatočila jeho vôňou.
Mal kratšie bledo hnedé vlasy, oči ako samotné more, nuž a pery krásne tvarované a plné, že len ťažko sa im odolávalo, náušnica v ľavom uchu, piercing v pere, a v obočí. Nádherne mu to ladilo v oblasti oblečenia! Vždy sa Alici páčil, ale nikdy mu to nepovedala, a pritom je krásna. Je to taká malá modelka. Závisláči na móde, a je temperamentná, inteligentná a dobrá. Veľmi dobrá.
Melánia si vybavila obraz Alice s Michalom – ako sa držia za ruky, sem tam si ukradnú bozk! Hodili by sa k sebe. Ale Melánia už dávno vedela, že Mi-chal ľúbi ju, z čoho si robila ťažkú hlavu.
,,Ahoj Mel.“ Pozdravil ju hlasom veľmi milým ale predsa čímsi zvláštnym. Taký zvodný hlas v živote nepočula!
Hudba dohrala, ale jej stále v hlave doznievali bicie. ,,A – ahoj.“ Vykokta-la sa.
Michal sa tajomne pousmial a jeho úsmev v nej vyvolal ďalší nával viny. Pozrela sa za Alicou, ktorá sa predierala davom a cupkala k baru. Barmanovi ukázala dva vztýčené prsty, a on s ňou začal flirtovať. Bolo to vidieť na diaľku. Alica sa usmievala, ale jej šťastie nevyžarovalo smerom k barmanovi ktorý sa pokúsil o vtip, ale smerom k Michalovi.
,,Tak ako sa máš? Prijatá?“ pýtal sa Melánie, ktorá len s ťažkým srdcom odtrhla pohľad od šťastnej Alice.
,,Hej, prijatá... Už teraz mám strach ako to dopadne. Bude mi chýbať de-vina, aj všetko.“ Mykla plecami.
,,Hej hej... Ja to mám už rok za sebou.“ Posmieval sa jej Michal.
,,Michal!“ Kričal naňho chalan s paličkami od bicích. Michal otočil hlavu a pozrel sa. Tak chalanovi odhalil Melániu, ktorá sa pod chlapcovým pohľadom začervenala.
,,Kto to je?“ Opýtal sa bubeník Michala keď stáli v zákulisí. Michal sa obzrel aby dovidel na prvý stôl. ,,Moja kamoška Mel, prečo?“ Chcel hneď vedieť Michal. Jeho oči potemneli, a dostali farbu ľadu. ,,Je to krásne dievča.“ Začerve-nal sa bubeník – Marek.
,,Ja viem...“ Odmlčal sa Michal. ,,Ale, nemá záujem o chalana... nie za-tiaľ.“ Strčil ruky do horúcich vreciek, a prsty skrčil do pästí. Bubeník bol ticho a Michal takisto.
Melánia s Alicou si sadli pod pódium, odkiaľ mali najlepší výhľad na cha-lanov. Keď sa na pódium vyrútil Michal, Melánia si uvedomila, ako na ňu pozerá. Akoby jeho oči chceli vypovedať o jeho citoch. Ale, ju to vôbec nezaujímalo. Vedela, že Alica ho bezhranične zbožňuje. Nedokázala by jej také čosi urobiť. Ale, keď začal spievať – obe sa zamotali do deky saténu v jeho hlase. Pieseň bola pomalá, a jemu to tempo zrejme vyhovovalo. Pieseň to bola známa, a Melánia ju zbožňovala. Vedela, že lepšieho speváka ani nepozná.
Marek – čarovný bubeník na ňu skúmavo hľadel, udierajúc do bicích. Jeho oči signalizovali veľký záujem, z ktorého bola Melánia nesvoja. Jej srdce bilo ako zvon, a ona si nevedela vysvetliť, čím to tento chlapec robí. Aj Michal je prekrásny chlapec a napokon ju miluje, ale Marek je čímsi viac. Je čímsi iný. Odvážnejší. Tie pohľady pod ktorými sa cíti ako na špendlíkoch.
Keď sa skončila jedna pieseň, Michal sa poklonil, skočil z pódia a prišiel k dievčatám. Nič sa ich nepýtal. Alica k nemu priskočila, a dala mu dlhý, fran-cúzsky bozk. Michal ostal sekundu šokovane stáť, ale, potom jej ruky ovinul oko-lo pásu, a pritisol ju k sebe. Melánia iba spokojne hľadela na túto idylku. Vzala si nejaké peniaze, a šla k baru pre tyčinky. Pohľad na regál s nimi jej zatienila obro-vitá postava bubeníka. Mal dlhšie hnedé vlasy, krásne vyformované telo, čo bolo vidieť pod jeho bielim tielkom, a zelené planúce oči. Melánia si v duchu vzdychla. Dala by si povedať, ale keby to zistil jej otec, asi by ich oboch zabil.
,,Ahoj.“ Povedal so zachrípnutým hlasom Marek.
,,Ahoj.“ Rozpačito si Mel hodila vlasy na chrbát, ktoré sa jej v lenivých vlnkách ťahali až po pás. Jeden prameň si zastrčila za ucho a chalan sa pousmial.
,,Som Marek.“ Predstavil sa jej celý bez seba, že ho vôbec pozdravila.
,,Ja som Melánia.“ Podala mu tenkú ruku, a on ju bez váhania prijal.
Moment, kedy sa ich dlane dotkli, bol pre Melániu veľmi zvláštny. Akoby jej telom prešlo tisíc voltov, a ona odrazu stála pred ním úplne nahá. Cítila jeho pál-čivý pohľad, plný vášne. Líca sa jej rumencom sfarbili do sýto ružovej, a chlapec nebol schopný spustiť z nej oči.
,,Dvoje tyčinky.“ Povedala Melánia a mrkla na čašníka, čím odhalila pier-cing vo svojej pere.
Marek sa na ňu užasnuto pozeral. ,,A ešte vás poprosím o dve koly a dve veľké pivá.“ Mrkla aj na Mareka. Podala barmanovi bankovku a pousmiala sa naňho. Tyčinky si dala do vreciek, dve koly vzala ona a pivá vzal Marek. Začali hrať pieseň, a Melánia nedokázala udržať svoje telo v nevlnení sa.
Položila poháre na stôl a hneď brala za ruku vysmiatu Alicu. Museli sa s Michalom dlho bozkávať keďže mala pery prekrvené a červené až až.
Vlnili sa do rytmu piesne a od stola ich pozorovali Michal s Marekom. Michal sa naklonil k Marekovi. ,,Nechaj Melániu tak... Je pre mňa dôležitá.“ Upozornil Mišo Mareka.
,,Pozri, pokiaľ viem riešiš s Alicou. Prečo ti na Melánii tak záleží?“ Obaja sa pozreli na Mel. Jej krivky vlniace sa do rytmu hudby, ako sa jej nohy zľahka dotýkajú podlahy, jej vlasy spočívajúc na jej chrbte, boky v čiernom tričku krásne výrazné a na pohľad pevné.
,,Je krásna.“ Hlesol Michal a tým pretrhol nôtu v piesni.
,,Je.“ Pritakal Marek a pohľad z Melánie nespustil.
Melánia a Alica sa na seba škerili a potom keď už vyčerpané pricupkali k stolu a napili sa z koly, Alica prehodila: ,,Poď so mnou na záchod.“ Nečakala na to kým jej odpovie rovno ju ťahala so sebou.
Keď konečne obe vykonali „potrebu“ Alica sa upravila pred zrkadlom, a zdĺhavo sa pozrela na Melániin odraz. Mel ako smutne stojí a hľadí na svoje ruky. Ako sa jej čierne džínsy lepia na kožu, a ona si ich napráva, ako jej károvaná čierna košeľa pristane k ryšavým vlasom. Zrejme Alici došlo, prečo sa na ňu Michal s Marekom pozerajú tak odovzdane. Je skutočne pekná, a Alica si pripa-dala taká všedná. Taká nijaká.
,,Alica, čo sa tak pozeráš?“ Opýtala sa jej Mel.
,,Zistila som, čo každého k tebe ťahá.“ Povzdychla si hľadiac na biele umývadlo s čiernymi vlasmi na okraji.
Mel sa zastavil dych. Vedela, že Alica je veľmi vnímavá, a detaily sú jej špecialitka. Ale, nechcela, aby sa ich dlhoročné kamarátstvo rozpadlo kvôli chlapcovi. ,,Alica, ja...“ Chcela povedať Mel.
,,Nie, pozri sa,“ Alica mávla rukou k zrkadlu. Mel k nej podišla a chytila ju za ramená. ,,Sme také rozdielne. Sme najlepšie kamarátky, hádam od večnosti. Veď sme sa narodili v rovnaký deň... Naše matky sú kamošky od strednej. Ne-mysli si, že mňa nejaký Michal vyštve k tomu, aby som stratila sestru.“ Alica sa načiahla, a potľapkala Mel ruku – spočívajúcu na jej ramene.
Mel si vydýchla a to úprimne. Nevedela, čo by si bez Alice počala.
,,Veď čo by sme my dve bez seba robili?! Dva dni sme sa nevideli, a ja som chodila po byte ako besný tiger!“ Smiala sa zvonivo Alica.
,,O mne ani nehovorím.“ Pousmiala sa Mel.
Obe sa k stolu vrátili v lepšej nálade, ako keď odchádzali. Mel si zapla telefón, mala pocit, že sa deje niečo zlé. Tento pocit vyplnil jej krehké vnútro.
Alica si to všimla. ,,Mel, deje sa čosi?“ Strachom jej podskočil hlas. Me-lánia len sťažka prehltla. Nasilu sa usmiala, aby podozrenie svojej kamarátky vyvrátila. ,,Nie,“ ale Melánia len ťažko môže oblbnúť niekoho, kto ju pozná lep-šie, ako sa pozná ona. ,,Myslím si že by som mala ísť.“ Vyhlásila nakoniec Melá-nia. čím pretrhla vášnivú konverzáciu Mareka a Michala. Alica len odovzdane sedela vedľa Michala, ktorý jej hladil ľavý bok. Ruku mal poza jej chrbát a šteklil ju.
,,Aha, a mám ťa ísť odprevadiť?“ Opýtala sa Alica s úsmevom – vedela, že Melánia odmietne, a preto mohla ostať dlhšie.
,,Samozrejme že nie!“ Smiala sa Melánia nervózne. Jej hlas poskakoval ako na trampolíne a ona vedela že vo vzduchu dačo visí.
,,Ďakujem.“ Šepla Alica.
Mel si vzala svoju bundu, zaplatila za pivo ktoré si potom ešte objednala, a tašku si prehodila na rameno. Rozlúčila sa s Marekom, Michalom a Alicou objatím.
Kráčala domov. Ťažké topánky jej s dupotom dopadali na asfaltovú cestu. Z úst sa jej parilo – ochladilo sa. Ruky si strčila hlbšie do vreciek, pretože zimu cítila až v kostiach. Nebola pripravená na to že sa až takto schladí.
Vo vrecku jej zazvonil telefón. Pozrela sa naň. Mama.
,,Prosím?“ Ozvala sa.
,,Mel, kde si? Už sa o teba obávam.“ Povedala jej mama.
,,Skoro pri dome... Desať minút?“ Hádala.
,,Otec je doma.“ Šepla ako výstrahu.
Mel vedela, že ten zlý pocit v jej vnútri bude skutočne zlým. Zavesila a pridala do kroku.
Vkradla sa do nej panika najväčšieho stupňa. Ruky sa jej roztriasli, a kolená sa jej podlamovali, žalúdok sa jej napol, očakávala facku hneď pri prí-chode. Ale, nie! Stál tam s rukami založenými na prsiach, a usmieval sa na ňu. Skutočne sa usmieval? Nenechala sa však oklamať. Stále bola v napätí.
,,Ahoj Melánia!“ Vítal ju hlasne. Jej mama odhodila knihu, a letela dole schodmi ako bláznivá Dora.
,,Ahoj, otecko.“ Vždy od nej vyžadoval, aby ho oslovovala otecko. Jej to liezlo hore krkom, ale on si to skrátka vyžadoval! Pre ňu to bolo strápňovanie.
,,Hm.“ Zaznelo z jeho hrude, a jeho veľká ruka pristála na jej líci.
Mama zhíkla ale len Mel sa držala aby sa nerozplakala, hoc mala na mále. Hlava jej lietala zo strany na stranu. Držala si hruď. Bolelo ju srdce. Jej otec ju mláti ako handru.
,,Dosť!“ Hystericky vykríkla Mel. Otca to úplne ohromilo.
,,Čo si to povedala?“ Zasyčal na ňu.
,,Aby si prestal, inak – inak ujdem... Nezadržíš ma ani ty ani mama, ani nikto! Nechaj ma žiť! Si iba sprostý tyran. Idiot! Vraj s výškou?! Ale, hlavu máš prázdnu!!!“ Jačala naňho. Otec spustil ruku. Mama ho hneď držala od dcéry čo najďalej. ,,Si kretén. Úplný šialenec! Myslíš si, že sa ťa budem báť?“ Bála sa a to veľmi. Čo jej urobí keď mu takto povedala pravdu do očí. ,,Nenávidím vás oboch. Keby si tak bol skapal! Život by bol oveľa jednoduchší!!!“ Kričala naňho hystericky.
Jej otec hľadel do zeme. ,,Choď do svojej izby.“ Precedil skrz zuby, a potom odišiel do pracovne.
Melánia tam stála, a pozerala sa na matku. ,,A ty, ty si rovnako povrchná ako on. Necháš ho mlátiť ma?! Čo si to za matku. Vyskúšaj si, aké sú jeho dlane pohodlné, a potom kto bude na koni?“
V Melánii sa zrodil obrovský hnev. Mama sa na ňu iba nechápavo pozera-la.
Najbližšie dni budú pre obe peklom. Pokiaľ znova neodíde niekam preč. Pokiaľ sa za ním nezatvoria dvere.
Vybehla do svojej izby zanechávajúc za sebou plačúcu matku. Vošla do svojej podkrovnej fialovo žltej izby, hnedé mahagónové dvere – zlatú kľučku - podložila stoličkou a zamkla ich na dva razy. Nikto jej sem nevojde.
Skutočne vzdorovala! Áno, dokázala to. Bože, ako veľmi mi na ňu bol Andrej – jej nevlastný brat hrdý. Určite. Prečo ju tu nechal?! Videl by jej úspech.
Popravde, bála sa. Veľmi. Čo ak ju otec ráno tak zbije, že v pondelok ne-bude môcť ísť ani do školy? Čo ak?! Jej vnútro vyplnil pichľavý pocit viny, a strachu. Ruky sa jej triasli ešte viac. V tom si spomenula, že by mala zamknúť aj dvere do kúpeľne, ktoré idú z chodby, do jej izby. Rýchlo sa prihnala k dverám, a zamkla ich.
Hnev a vzdor v nej slabol ako oheň. Ako plamene čo oblizujú steny tehlo-vého krbu. Mala zmysel pre spravodlivosť už po matke, ale aj tak si začala vyčítať to ako sa zachovala. Ale, zaslúžil si to.
Bili sa jej dve stránky. Tá lepšia a tá horšia. Ktorá z nich však vyhrá, to nemohla vedieť. Poumývala sa a so strachom a stlačeným srdcom si ľahla.
Pichľavé slnko jej svietilo priamo do tváre, keďže balkónové dvere boli rovno oproti posteli.
Vyskočila z postele. V dome bolo nejaké podozrivé ticho! Odložila stolič-ku, a dvere potichu odomkla potom prešla do chodby ku schodom.
Po špičkách a ticho ako mucha vošla do kuchyne. Sedel tam otec. V rukách držal noviny a hľadel do nich. Určite ju počul. Potichu otvorila poličku kde sú misky, z chladničky vybrala mlieko a z veľkej police na cereálie vybrala svoje obľúbené jahodové. ,,Dobré ráno.“ Pozdravil ju.
Melánia mala v sebe aspoň toľko hrdosti, že mu kývla hlavou. Na viac sa nezmohla. ,,Sem poď.“ Nakázal jej. ,,Sadni si, chcem s tebou hovoriť.“ Zmaril jej plány dobrých raňajok.
Keď sa posadila, do misky naliala mlieko a nasypala do nej aj cereálie, prísne sa na ňu zahľadel. Ale, keď vzdorovito vystrčila bradu, jeho maska tvrďasa zmäkla ako maslo.
,,Neviem čo si sľubuješ od toho, že sa zatváril mäkšie. Poviem ti to čo som už povedala: nenávidím ťa! A moje rozhodnutie nezmení ani to, ak by si práve teraz dostal rakovinu. Si mi ukradnutý. Vydeď ma, urob čo chceš. Ale v živote ma už nedonútiš k tomu, aby som sa tebe podriadila. Mamu poslúchnem rada, ale ty mi rozkazovať a mlátiť ma nebudeš. S tým sa rozlúč!“ Začala Melánia zvyšovať hlas.
Jej otec sa ohúrene na ňu pozrel. ,,Takto so mnou hovoriť nebudeš!“ Vy-letel zo stoličky a ona už čakala, že jeho veľká tvrdá a horúca dlaň pristane na jej líci. ,,Predstav si že budem!“ zhúkla Mel.
,,Moja vlastná dcéra mi vzdoruje?!“ hulákal.
To slovo, ktoré ju dostalo na pokraj šialenstva a hnevu – vzdor! Rebelant-ka! Presne. Vzdor. To slovo sa jej páčilo čím ďalej tým viac.
,,Nemáš právo vzdorovať mi!“ povedal jej.
,,Nemáš právo mlátiť ma!“ A bila sa za svoju pravdu.
Obaja mlčali keď do kuchyne vošla mama. ,,Tak a dosť! Už mi idete na nervy. Ste hlučný a hlúpy. Ty sa hádaš za blbosti a ty ju za hoc čo mlátiš. Nebudeš mi biť dieťa... Ver mi, ak sa jej ešte raz dotkneš, uvidíš potom ten harmatanec.“ Vy-hrážala sa mu mama. ,,Tak vy ste sa proti mne spojili. Ste bezočivé beštie.“ Po-vedal a vyletel z miestnosti ako s nasoleným zadkom.
,,Ďakujem.“ Hlesla Melánia.
,,Si moja dcéra. To matky robia.“ A pobozkala ju na líce. Melánia mala pocit, akoby bola opäť malým dievčatkom.
Sadli si k raňajkám a keď začuli ak sa dole schodmi rúti ich otec a manžel, spozorneli. Beátka sa postavila pred Melániu schopná chrániť ju vlastným telom.
,,Odchádzam!“ Hystericky zavrčal Karol.
Jeho modré oči boli plné zlosti, ruky samu triasli, a pery tiež. Ledva dýchal ako sa mu zlosť zasekávala v hrdle.
,,No moment! Ty si nás celé roky tyranizoval, a ty sa chceš ešte urážať?! Ale fajn, tento dom je aj tak mojim dielom, tak si môžeš ísť.“ Mama ho vysmiala.
Jeho ruka cukla smerom k jej tvári. ,,Kašlem na teba.“ Hlesla Beátka. Vzala Melániu za ruku a ťahala ju k stolu.
,,Najedz sa!“ Kázala jej šepky. Otec stál medzi dverami.
,,Vieš čo?! Ak ideš za ďalšou zo svojich mileniek, nemusíš sa ani vracať.“
,,To ti kto povedal?“ Vybuchol naraz.
Melánia spustila lyžicu do cereálii aby zachránila mamu pred jeho rukami.
Vedela kam sa toto schyľuje. Dobre poznala ten jeho pohľad dravca. ,,Myslíš si že sme hlúpe? Melánia ťa neraz videla v spoločnosti nejakej ženskej, ja sama sa dozvedám od kolegov z práce, že sa s hoc kým olizuješ.“ Toto sa bez facky neza-obišlo. Jeho ruka vyletela k jej tvári ako kobra a poriadne ju udrel. Mama sa len s posmešným úsmevom vystrela a vystrčila bojovne bradu. ,,No tak! Udri ma! Urob to znova, a garantujem ti, že z basy sa za domáce týranie nevyhrabeš naj-bližších desať rokov! Ak si myslíš že mám z teba strach... Si na omyle.“ Syčala naňho.
,,Beáta, prestaň robiť drahoty! Sme rodina!“ Už sa to snažil ututlať.
,,Myslíš si, že nedokážem zabezpečiť Melániu a Andreja? Ha! Môj plat stačí na pol roka a ešte mi ostane! Teba nepotrebujem. Keď budem chcieť trpieť, zlomím si ruku. Si neskutočný Karol. Čo sa to s tebou deje?!“ Chcela vedieť. Už mala slzy na kraji.
Otec sa pozrel na svoje ruky a potom sa pozrel na svoju dcéru a manželku. Chytil jej ruku a pritisol si ju k perám. Prešiel jej veľkým prstom po obrúčke. ,,Prepáč mi.“ Klesol na kolená! Normálne, že klesol na kolená?! Obe ohúrene hľadeli na túto idylku. Beátka sa rozplakala, a vytiahla ho hore. Ale Melánia mu to neverila! Ani trochu.
,,Poď ku mne.“ Požiadal ju otec a pritisol ju k sebe. Melánia sa znechutene odtiahla, a nechcela sa k tomu vracať. Musela dojesť svoje raňajky.
Po raňajkách začula len smiech svojej matky a uvoľnený vzdych otca. Pripadalo jej to nechutné a príliš divné aby tomu uverila. Snažila sa zabudnúť, snažila sa zmiznúť. Vzala do rúk svoj telefón a vytočila číslo Alice.
,,Ahoj moja, čo sa deje?“ Chcela hneď na úvod vedieť Alica.
,,Asi nemáš čas aby sme zašli do Millana?“ Opýtala sa so zúfalým hlasom Melánia.
,,Ale jasné. Počuj, vieš kto mi pred asi dvomi minútami volal?“ napínala ju Alica. ,,Michal a chce sa stretnúť... Pôjdeme spolu do Millana?“ Chcela vedieť Alica. Jej hlas iskril nadšením.
,,Aha, a ten Marek? On príde tiež?“ Chcela vedieť Melánia.
Alica sa odmlčala a potom začala: ,,No, no veď vieš, hrajú spolu... A ták... A Michal je veľmi milý...“
Melánia hneď vedela, že tam bude aj Marek. ,,Dobre, tak o piatej?“
Pri tých slovách sa otriasla. Ešte niekoľko hodín! Ach, chcela ho vidieť? Chcela vôbec vidieť Alicu a Michala lepiac sa na seba?
,,Dobre, čakám ťa.“ Vyhlásila Alica.
,,Okej, vidíme sa.“ Sľúbila Melánia.
Pred sebou mala ešte nejaký ten čas a nevedela ako ho využiť, preto si vybrala obľúbený zápisník, a vzala si obľúbené pero na konci s pierkami, ktoré dostala od Michala na jedenáste narodeniny. Písala s ním zriedka, a preto ešte vždy písalo.
Slová sa jej vynárali v hlave ako puzzle. Najskôr od seba obrázky odska-kovali, potom sa jej hrali v hlave až jej šli do rúk, trvalo to veľmi dlho. Otvorila si okno, a vdychovala ostrý vzduch.
...Slnečný deň...
kvety zaliate plachosťou
šušťanie vetra v smrekoch.
...Slnečný deň...
Lúče slnka – vľúdne.
kvet usmievajúc sa
skrývajúc sa v ňom bezstarostnosť.
...Slnečný deň...
Vietor pohupujúc hladinou,
sto zrkadiel okolo,
sto odrazov na jeho tele.
Milión dní plačúc,
milión nocí prebdených,
...Slnečný deň...
Vrhá lúče na kopce
kvety v nežnom opojení sladkého vzduchu.
Slnko po ťažkej práci utiecha sa k spánku.
Keď odložila pero, mala zo seba náramne dobrý pocit. Ale to čo počula jej dobré pocity odohnalo ako keď vietor zafúka do domčeka z karát.
Jej rodičia vzdychali, stonali a jej to prišlo náramne nechutné. Preto si do uší dala slúchadlá s obľúbenou hudbou – Iron Maiden a bola spokojná že nič ne-počuje. Jej vnútro bolo otrasené všetkým čo sa za toto ráno stalo. Jej pohľad vyle-tel k nástennému kalendáru. Už len pár týždňov a má šestnásť. Ako veľmi sa teši-la? Veľmi. Na tento okamih čakala celých deväť mesiacov.
Odrazu sa dvere do jej izby rozleteli a dnu vošla usmievajúca sa mama. Melánia sa otočila na druhú stranu a schovala tak vydesenú tvár. Čo od nej asi tak chce? No bolo jej to jedno. Predstierala že si ju ani nevšimla. A keď jej poťukala po ramene, neotočila sa. Predstierala že spí. Aj keď Beáta videla že má oči otvo-rené. Melánia viečka tuho stisla a nie a nie otvoriť ich, pokiaľ necítila to, že mama je preč.
Melánia dokázala vycítiť, ak bol v jej izbe ešte niekto okrem nej aj keď bola otočená chrbtom a v ušiach mala slúchadlá. Bol to jej šiesty zmysel. Alebo vždy vedela, ak niekto zapol televíziu, alebo iný spotrebič.
Ale keď mama odišla, jej vnútro sa upokojilo. Bola taká nervózna z toho, že dnes znova uvidí Mareka, že sa jej to nechcelo ani veriť a aj sa toho veľmi bála.
Bude znova taký očarujúci? A bude jeho úsmev pôsobiť ako kolíska? Dú-fala že nie. Každým kúskom tela sa však tešila na to, ako mu venuje zdĺhavé po-hľady, ako sa bude naňho zubiť, ako mu podá pohár s kolov. Cítila, že tento večer by mohol dopadnúť lepšie ako ten pred ním. Predsa je len sobota, a Millano je najlepší podnik aký v Rači pozná. Nechcela prísť o možnosť vytancovania svojich kostí. V Millane usporadúvajú najlepšie diskotéky a Alica tam chodievala dosť často – aj keď Mel nemohla.
Melánia sa osprchovala vlažnou vodou aby si vyčistila hlavu. Mala ešte hodinu takže si oholila nohy, poriadne si vyčistila pleť, nakrémovala celé telo, dva razy si vydrhla zuby. Potom sa len v župane a s turbanom na hlave postavila pred skriňu a riešila, čo si oblečie.
Jej šatník bol celkom pestrý, ale, ona nikdy nevedela, čo si vybrať. Preto sa rozhodla pre úzke čierne džínsy, biele tielko a červeno čiernu károvanú košeľu, v bielom tielku jej vynikli plné a oblé prsia. Čierna podprsenka s nápisom PUNK IS NOT DEATH jej prsia vyzdvihla, takže to pekne ukázalo. Keď už bola oblečená, cez hlavu si pretiahla náhrdelník so žiletkou ktorá sa jej hompáľala na hrudi a štrngotala spolu so zicherkou. Do vlasov si pripla zelený a modrý príčesok, čo nádherne ukázalo v jej ryšavej pre tento večer vyžehlenej hrive. Nalíčila sa len zľahka, ale nezabudla si dať piercing do spodnej pery. Jej matka to videla nerada a otcovi to bolo jedno... Melánia však vsádzala na tú ozdobu. Otec ju za to síce skoro zabil... Ale tak... Už mu to bolo jedno. Tak jej tiež. Vlasy si dala do copu a pri ušiach si spustila dva pramene, aby zakryli veľké náušnice tvaru čiernych gombíkov. Takto nastylovaná zbehla po schodoch a zabrzdila v chodbe. Obula si ťažké čierne topánky, ktoré si musela zašnurovať až pod kolená, obliekla si čiernu bundu a vzala si tašku. Ešte si skontrolovala či má dostatok peňazí a vyletela z domu ako divá.
Pred Millanom čakala asi päť minút, kým videla prichádzať tri postavy. Jednu maličkú v strede, a dve veľké na okraji. Obe veľké postavy mali ruky vo vreckách, a sklonenú hlavu. Vybrala sa k nim aby ich pozdravila. Keď ju videla Alica, skoro jej zabehlo. ,,Melánia?!“ Zvýskla neveriacky.
,,Áno Alica?“ Zaksichtila sa Melánia na Alicu.
,,Ja z teba umrem! To čo si na seba nahodila?“ čudovala sa Alica.
,,To čo som mala po ruke.“ Objala svoju malú kamarátku ktorá stále neve-riacky otvárala ústa a vrtela pri tom hlavou ako smiešna karikatúra.
,,Ahojte.“ Vystrčila bradu Mel na perách vykúzlila úsmev nie len Marekovi ale aj Michalovi – čo sa Alici páčilo menej.
Keď vošli do Millana, Marek galantne vzal Melánii bundu. Keď však zbadal jej hrudník, skoro si na nej zabudol oči. Na to tu však bol Michal ktorý ho veľmi ochotne od nej odtrhol. Štuchol doňho lakťom a potom precedil skrz zuby: ,,Nechaj ju... V princípe je ešte dieťa!“ Keď sa vzdialili Marek sa mu bojovne pozrel do očí. ,,Myslíš si že by som jej dokázal ublížiť?!“ Pozrel sa smerom k Melánii ktorá sa práve nakláňala k svojej kamarátke a šepkala jej čosi do ucha, načo sa Alica len veľmi hlasno a predsa iskrivo zasmiala. Pri tomto jej smiechu sa Michalove ruky začali potiť a tep mu vyskočil na sto tridsať!
,,Neviem čo mám čakať.“ Odpovedal po dlhšej dobe ticha Michal. ,,Aj napriek tomu ju nechaj radšej tak.“ Hrozivo zadunel Michalov hlas.
,,To nie je už na tvojich ramenách... Nechaj si Alicku.“ Strčil doňho Marek ešte kamarátsky ale potom to radšej nechal tak a nevracal sa k tomu.
V tento večer sa naplnili všetky Melániine predstavy. Doniesla Marekovi kolu, potom sa naňho pekne a vyzývavo usmievala, z čoho mu tuhla krv v žilách.
,,Tak, povedz mi o sebe ešte čosi.“ Nabádalo ho Melánia. Marek len zvesil ramená. Čo jej mal ešte viac povedať? Vymámila z neho všetko svojou krásou a farbou hlasu mu pripomínala dúhu nad jazerami.
Už z neho dostala to že jeho otec má elektroinštalačnú firmu, že jeho mat-ka je na materskej s miminkom trojmesačnou Alexandrou a že on pracuje ako čašník v bare pri Auparku.
,,Páni, máš toho dosť. Ale, ako tak počúvam, tvoj otec zarába dosť nie? Prečo potom makáš aj ty? A stíhaš to vôbec popri škole?“ Melánia ho zavalila otázkami. Marek si tvár položil do dlaní a potom sa na ňu zdĺhavo zahľadel. Me-lánia si napravila tielko a dala si dole košeľu. Marekovi sa zastavil dych a ostal zarazený. Melánii to len lichotilo. Marek jej potom sťažka odpovedal : ,,Nechcem našich využívať... Majú toho dosť. Mama je predsa len na tej materskej, a máme obrovský dom, ktorý tiež nebol zadarmo, je tam aj sklad, takže občas skočím tam, a pomôžem. Ale tú prácu čašníka robím skutočne rád. Baví ma to. Je tam už môj kolektív. Priatelia, a tak celkovo. Veď, niekedy ta pôjdeš so mnou.“ Tajomne sa usmial, Melánia stratila dych. Zubami si zahryzla do piercingu. ,,Au!“ Sykla.
Marek sa na nej zasmial. ,,To vôbec nie je vtipné.“ Povedala a pritom si prst prikladala na „ozdobu“.
,,Poď si zatancovať.“ Práve hrali Metallicu – Nothing Else Matters. Tú pieseň Melánia hrozne zbožňovala. Bola proste pompézna.
Slabo, len tak skusmo sa pritlačila k Marekovi. Ruky mu obtočila okolo krku, on jej ruky priložil na kríže. Hľadeli si do očí. Vnímala ho celým svojím telom. Bola ako zhypnotizovaná. Ledva nohy zdvíhala od podlahy. Ledva sa oto-čila. Marek ju musel pobádať k tomu aby sa udržala. Pritisol ju k sebe bližšie. Teraz cítil jej prsia na svojej hrudi, ako jej tlčie srdce, ako sťažka dýcha. Že jej dych vynecháva. To sa mu vôbec nepáčilo. Preto sa voľky nevoľky odtiahol aby sa na ňu pozrel. Lícom sa opierala o jeho rameno a vdychovala jeho vôňu, keď ju však od seba tak škaredo odstrkol, len sa začudovane zastavila a pozrela do jeho tváre. Svetlá ktoré si priniesol DJ svietili tak že jej videl do tváre. Videl ten zmä-tok ktorý spôsobil. Pohladil ju prstami po tvári a horúcom líci a tak zanechal na jej pokožke kúsok seba.
Ohromene sa k nemu pritisla, keď sa pieseň skončila a začínala sa nová – Guns N´ Roses – Paradise city.
Všetci začali kývať hlavami do rytmu tohto songu a aj Melánia s Alicou sa pridali, z čoho boli Mišo s Marekom maximálne vykoľajený.
Všetci tam skákali, a tancovali, potom sa vlnili do rytmu J – Lo, ktorú Melánia aj Alica milovali ešte ako deti. Potom znova spomalili ale tento krát si ju uchmatol Michal.
Melánia sa cítila hlúpo. ,,Nemal by si byť s Alicou?“ Opýtala sa a pozdvihla jedno zlato hnedé obočie. Jej obočie aj chĺpky mali zvláštnu farbu.
,,Mal, ale, teraz som s tebou. Iste to pochopí. Nemal by som sa celý večer venovať len jej.“ Pohladil ju prstom po lícnej kosti, ale Melánia sa odtiahla a hlavu otočila nabok.
,,Povedz mi niečo.“ Hovoril jej do ucha. Jeho hlas síce znel príjemne a veľmi kolísavo avšak Melánia z neho mala husiu kožu. ,,Ty chceš Mareka, alebo je to len nejaký nezáväzný flirtík?“ jeho otázka bola štipľavá a Melániu celkom poplietla. Čo má povedať? A má vlastne odpovedať? Nemusí sa nikomu spovedať.
,,Ja sa ti nemusím spovedať.“ Odsekla. Zubami cvakla blízko jeho ucha, čo ho nakoplo. ,,Nebojíš sa že toto robí s každou? Že každú takto okupuje a potom ju nechá? Možno áno. Ja ho poznám predsa len lepšie ako ty!“ Jeho hlas bol tlmený zlosťou.
,,Snažíš sa ma od neho odohnať? Nevravím že sa mi páči, ale nie je naj-škaredší. A teraz buď tancuj, alebo sa na teba vykašlem v strede tanečného parke-tu a pôjdem domov.“ Vystrčila bojovne bradu. Mišove ruky boli rýchle a schmatol ju za ňu a pritisol sa k nej hebkými perami. Melánia bola šikovná a uhryzla ho do jazyka, ktorý sa jej snažil strčiť do úst. ,,Au! Si blbá? Melánia nevieš o čo prichádzaš.“ Vyčítal jej.
Strelila mu také zaucho že to otriaslo celým podnikom a potom schmatla svoje veci a bežala preč. To ju však Marekove šikovné a rýchle nohy dohnali.
,,Kam letíš?“ Chcel vedieť.
,,Domov.“ Sykla.
Marek ju schmatol za lakeť a otočil k sebe tak prudko, že sa jej z toho zakrútila hlava. ,,Veď ešte to nekončí. Prečo utekáš?“ Chcel sa jej opýtať čo sa stalo, ale nemal šancu. V tme nič nevidel.
,,Neutekám. Ja len sa ponáhľam domov.“ Povedala a prehltla slzy. Ako to mohol jej kamarát urobiť?! Ako to mohol urobiť Alici. Dúfala, že Alica nič nevi-dela. Jej vnútro zaplnil zlý pocit.
,,Vôbec neutekám.“ Počula ako sa jej hlas trasie.
,,Prestaň. Melánia. Nevystrájaj. Poď späť. Ja ťa ochránim.“ Žiarivo sa usmial. Želala si aby to bola pravda. ,,Nie, nemôžem...“ Chcela dokončiť. Neoch-rániš ma predo mnou samotnou, ale to by znela ako z dákeho trápneho filmu.
,,Dobre, nebudem to siliť. Ale, ak si to rozmyslíš, a budeš si chcieť poke-cať. Zavolaj mi.“ Nahmatal jej telefón vo vreckách džínsov.
Naťukal tam svoje číslo a potom jej ho dal do ruky. Pohladil ju po pere a prešiel aj po jej piercingu. Stisla mu prsty a v tomto okamihu mala chuť prisať sa perami k tým jeho, ale nie.
Marek sa s otázkou vrátil do podniku. Pozrel sa na Michala, Alici pichal ruku pod sukňu. Prišlo mu to zvrátené. ,,Čo je s Mel?“ Chcela vedieť Alica. Na tvári sa jej zjavil roztopašný úsmev. ,,Neviem... To sa opýtaj svojho frajera.“ Hlavou pohodil k Michalovi.
,,Ja som v tom nevinne.“ Prehodil a potom Alicine pery chtivé po ďalších otázkach umlčal bozkom.
Marek takisto nemal nervy sledovať to, aký je jeho „kamarát“ falošný. Dal do seba pohárik čo tam ostal po Melánii, a odišiel. Odchádzal s dobrým pocitom. Spomenul si na jej tvár, a aj do spevu mu bolo.
Vykročil rezkým krokom cez nočný mráz a doma bol cupi dup.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár