Pristála.
Morská hladina sa zmenila.
Zvlnila.
Sa rozčerila.
V rúšku tmy,
za vodným závojom,
zakrytý riasami,
robí všetko po svojom.
Len nadvihnutie spolu z vlnou,
jemný vietor pohybuje perím,
vietor, prifarbený jej vôňou,
nesie sa krajinou,
sprevádzaný tichím šumením.
Cíti to.
Je hladný.
Chce to.
Žalúdok má prázdny.
Zloží krídla,
našuchorí perie.
Ticho dýcha,
čo sa blíži nevie.
Veľká len ako zákusok po hlavnom chode,
veľkom sťa dva medvede.
Len tak.
Iba ak...
Chladný vietor,
zima.
Otvorený priestor,
tu nie je doma.
Už len chvíľa,
naisto ju má.
No papuľa rozďavená
zostala.
Žraločia pochúťka čaká.
Čajka zdvihla krídla.
Dva razy mávla,
vzlietla.
Tu bola zima.
Ide inam.
ponad more letela,
ani nevediac čomu sa práve vyhla.
Žiadne jedlo.
Neúspešný pláva do hlbín.
Naprázdno.
Zostal zahanbený.
Zložila si krídla,
hlavu sklonila,
sladko a nerušene spala.
Bezmyšlienkový spánok,
dlhý, kľudný, bez prestávok.
Bezpečne.
---------------------------------------------------------------------------------------------
venované @omeleta
Blog
Komentuj
16 komentov k blogu
Napíš svoj komentár
A veľmi sa mi to páči. Prekvapuješ ma.