doslova som zakotvila... na akejsi pĺti som sa priplavila k brehu... mala som na sebe dlhé šaty sivastej farby takej akú ma nebo počas búrky... šaty boli však ľahké ako oblak aj keď vyzerali v odraze vody dosť mohutne.... moje vlasy akoby ani neboli moje... bola som ryšavá ako líška... vlasy boli dlhé až po pás možno ešte dlhšie... moje oči boli čierne ako 2 uhlíky... pery som mala plné a úsmev dokonalý.. tvár bledú ako alpský sneh... toľko protikladov na jednej tváry... línia nosa bola úžasná.. akoby som bola vytesaná z mramoru samotným Feidiasom... postavu som mala štíhlu takú ako môžem mať len vo sne....
loďka teda presnejšie plťka pristala pri brehu..... a na brehu stál vysoký muž s neodolateľným úsmevom... mal dlhé vlasy teda také po plecia... celkom dlhé... boli tmavej hnedej farby.. oči mal tak isto ako aj ja čierne... bol totálne dokonalý oblečený v čiernom fraku, ktorý trošku hádzal odlesky... aj keď som vedela jasne rozoznať, že ta látka je kvalitná bavlna.. a tie odlesky mi celkom nedávali zmysel.... možno neaký zvláštny lom svetla... (FYZIKA... bleeee.... ) Bol veľmi dobre stavaný.. aj cez ten frak bolo vidno svaly na jeho ramenách..... jednoducho bol dokonalý....
podával mi ruku aby som sa náhodou pri vystupovaní z pĺte nepošmykla... až vtedy som si všimla, že som bosá... ale akosi mi to vôbec neprekážalo... tráva pod nohami mi príjemne hladila chodidlá.. bol to oveľa prijemnejší pocit ako stáť na dreve.... držali sme sa za ruky ale ani slovka sme si neriekli.. nevedela som síce kam kráčam.. ale mala som pocit, že je to správne.... Zrazu som pocítila hroznú chuť uhryznúť ho do krku.... som vari upírka?!... so smiechom som sa naňho vrhla... ale on mi bez problémov podrazil nohy a ja som dopadla na zem ale vôbec som sa neudrela.. a ďalej som sa smiala... pozeral sa na mňa zhora a hádzal na mňa zvodné pohľady.... šibalsky som sa naňho usmiala a podrazila mu nohy... a už ležal na zemi aj on.... vrhla som sa naňho.. veď boj sa ešte neskončil... ale on sa nedal... pretočil ma na chrbát tak, že ležal na mne.. pobozkal ma na krk a dvihol zo zeme..... "Storm, prestaň.. vieš, že sa to teraz nehodí..." 1x sa na ku mne ozval a jeho hlas znel ako jasná hviezdna noc... neviem to presne opísať.... opäť som po ňom hodila šibalsky úsmev... "okey ja viem ale uvedom si, že si tak neodolateľný Night.." začala som sa previnilo tváriť.... len sa usmiala už ma ťahal za ruku ďalej... len tak spokojne sme si vykračovali keď sa tu kdesi z boku dovalili dve deti.. chlapec a dievčatko... obe sa rozbehli ku mne a svorne skríkli:"hi äiti" čo v preklade z fínštiny znamená "ahoj mami.." kútiky úst sa mi dvihli do radostného úsmevu... a objala som obe šibalské deti...mohli mať asi tak 6-8 rokov... chlapček vyzerala akoby ho zasiahol elektrický prút nemal sekundu pokoja... a dievčatko tiež nebolo 3x najkľudnejšie.. stále lietalo za svojím bratom... obaja sa pripojili k nám... chlapček ma chytil za ruku a dievčatko chytilo za ruku Night-a.. kráčali sme spolu ako chutná mladá rodinka......
odniekiaľ z diaľky k nám pristupovalo svetlo... Prichádzal k nám muž oblečený v žiarivom brnení, ktoré sa odrážalo ako zrkadlo.... ten muž bol krásny.. vysoký,štíhly, dobre stavaný..mal krátke blond vlasy jemne nagelované dostrapata... z neakého dôvodu som mala pocit, že sú s Nightom bratia.... "Zdravím Sun.. už ich vediem.." ozval sa ako prvý Night... "Všimol som si... Šéfko vravel o veľkej búrke , ktorá príde v noci.... Bude to besnenie prírody a prinesie zánik ľudstva....Potom nastane posledný súd!" tieto slová ma vydesili... no Strom stála pokojne... "Prečo to chce Pán dopustiť? Prečo tomu nezabráni??" Sun obrátil na mňa svoju žiarivú tvár: "Storm, dobre vieš, že už mnohokrát upokojoval prírodu... koľkokrát jej už hojil rany... lenže ľudia sa nedokážu poučiť.... je im jedno ako veeeeeeľmi ubližujú zemi a aj sebe.. všetci sa ženú len za peniazmi a vecami, ktoré im na onom svete aj tak nepomôžu.... a náš Pán je mocný a spravodlivý... lenže ľudia sa už oňho nezaujímajú.. odohnali ho od seba.... nevšimla si si to??"
-"Och Sun, všimla... každý deň to vidím... ale prečo.. prečo teraz??"
-"Ako dlho to ešte odkladať?!... Nárek prírody je tak počuteľný... tak zreteľný a taký bolestivý...."
-"Ale aj tak ma to bolí, že sa to musí stať... Nedokážu sa ľudia uvedomiť?!.. Nemôže im Pán pomôcť??"
-"Pán, by aj chcel.. ale daroval im slobodu.... dal im slobodnú vôľu a oni sa rozhodujú.... bolí ho, že sa rútia do záhuby ale oni ho nechcú.. tvária sa, že ho nepotrebujú... Tu už niet POMOCI!"
nastala odmlka..vôbec netuším ako dlho trvala... ale zrazu sa Sun ozval: "JE ČAS!" ......................................................................................................................................................................................................................................................
vyskočila som z postele... bolo mi neskutočne zle... pozrela som na hodinky a na nich čas 3:15.. UFF... bolo to odporné....všetky moje veci boli rozhádzané po zemi.... nachystala som si veci do školy umyla som si tvár a išla som spať.. tento krát zdravím spánkom s nádejou, že môj sen nebol PROROCTVOM!!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
11. 9.sept. 2019 16:39
Ale veď 3:15 zomrieš! Bojím sa veľmi!
Napíš svoj komentár