Ako som zistil aj ja sám na sebe, rokmi, ako niečo proste plynulo, som na nič pravda nezabudol. Ba práve opak sa stal pravdou, a síce asi toľko, že rokmi som si predsa dokázal sprítomniť mnohé súvislosti, mnoho zážitkov, ktoré som ale v minulosti nevnímal ako niečo, čo obsahovalo nejaké súvislosti s tým, že to raz vojde akosi do histórie, na ktorú možno nezabudnem. A môžeme to vnímať či už z tej pozitívnej, alebo negatívnej skúsenosti. Ako to teda myslím.
Napríklad dnes som celkom náhodou, ani som nevedel, pozeral z televízie prenos kňazskej vysviacky zo spišskej kapituly, z katedrály, miesta, kde som študoval len jeden rok. Zazrel som medzi kňazmi jedného môjho spolubrata, s ktorým som zdieľal spoločnú izbu. V tom momente ma zaliali veľmi zvláštne pocity. Cítil som v pokoji, že som predsa nad vecou, nijako ma to neberie, hoci tie spôsoby ako také mi predsa len zostali ako nejaká pečať, niečo pomyslene neodňateľné, čo si teda človek nesie stále so sebou.
Nevedel som sa dlho zbaviť toho nie celkom príjemného pocitu, že som niečo začal, a nedokončil. Teraz to samozrejme vnímam dosť s nadhľadom, nejako ma to netrápi, inak to teraz predsa vnímam. Hoci o nič teraz nejde, v danom čase mi to pripadalo tak, že som sa sklamal predovšetkým sám pred sebou. a nevedel som nájsť príčinu. Nik nemal pochopiteľne nijaké očakávania, ale ja som mal očakávanie pomerne veľké. Vždy som chcel z dobrého to najlepšie, ale cítil som akosi, že som predsa len neodhadol moje možnosti, hoci mňa v neskoršom čase vyformovalo predsa len niečo inšie, niečo čo je odlišnejšie ale nemenej kvalitné, a som za to veľmi rád.
A predsa vedel som že je to veľmi veľká zodpovednosť, a dobre som vedel, že na ňu predsa nie som dobre pripravený, ani nijako vybavený. Môžem si teda položiť otázku, či teda čas mi pomohol vyrásť, pochopiť rozličné súvislosti, ale mi predsa nepomohol zabudnúť? Mám teda za niečím žialiť. Celkom isto.
To však nechávam v akomsi zahalenom oblaku tajomstva, ako celý náš život, a to, že človek v niečo verí, ostáva zahalené tajomstvom, ktoré mu bude kedysi odokryté a človek raz predsa len spozná celu pravdu. Aspoň dúfam.
Aj tu som si uvedomil, že čas mi nepomohol v nijakom prípade zabudnúť, ale to, čo mi pomohlo, bola práve tá viera v dobro, ktorú nikdy neprestávam veriť.
Mnohí si myslia, že keď niekde odídu, pomôže im to zabudnúť. To, čo človeka trápilo, a si to nechtiac sprítomňoval všetky tie spomienky nejakými predmetmi, alebo konkrétnym miestom, kde sa aktuálne nachádzal, a teda si raz povedal, že toto všetko musí predsa zanechať, aby sa ďalej netrápil. Ide o to, že človek sa musí k niektorým nepríjemným, alebo menej príjemným veciam dokázať postaviť čelom, a povedať si, že niečo proste bolo, a niečo skončilo.
Človek mohol pociťovať v sebe akési rozhorčenie, nejaké krátkodobé vzplanutie, ktoré sa javilo možno ako oveľa intenzívnejšie, než to bolo v danom čase. Asi je to práve preto, lebo človek na začiatku pri nejakom nezdare si to plne predsa len ešte neuvedomuje. Myslí si, že čas bude plynúť presne tak, ako to bolo do toho momentu.
Záverom k tejto mojej sobotnej reflexii môžem aj tak povedať, že som celkovo spokojný so sebou, pretože vnútorná vyrovnanosť je základ k dobre prežitému životu. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár