Sv. otec teraz povedal, ako som to zhliadol jeden článok na internete niečo takéto. Je lepšie byť ateistom, než chodiť do kostola a pohŕdať okolím. Pridám teraz krátky koment, čo si konkrétne o tomto všetkom myslím. 

Sv, otec ! pozor na slová! beda tomu, z koho pochádza pohoršenie Mt 18,7. Nesúďte aby ste neboli súdení... Mt7:1,12. práveže je horšie byť ateistom ako chodiť do kostola a pohrdať ľudmi, pretože ateisti svojím neuváženým konaním oveľa viac pohoršujú tento svet. 

Kresťania tento svet sa snažia posväcovať tým, že budú čestní, a nebudú si robiť z druhého človeka posmech, čo sa stáva jednej aj druhej strane. 

Nemôžeme na roveň stavať ateistu a kresťana, pretože jeden v Krista uveril, a druhý v neho neverí a neuverí nikdy napriek ťarche dôkazom. 

Nesnažme v kresťanstve hrať na ľudovú nôtu. 

Buď tá biblia a kresťanské učenie má pravdu v celom svojom rozsahu, alebo pravdu nemá a radšej to zabaľme. Nezabudnite, že viacerí nedisponujú duchovným, duševným, fyzickým psychickým danostiam, ako to je u ľudí, ktorí nimi disponujú. Niekto nemá nato, aby niečo stále dokazoval. To robí automat a nie človek, to sv. otec zabudol. 

My ako kresťania si nemáme čo dokazovať. Alebo žijem takým životom, že pritiahnem niekoho na stranu dobra, vo všeobecnosti povedané ako súhrn kresťanského učenia, alebo ten druhý si odo mňa príklad nezoberie. Hreší kresťan, hreší pohan ateista. 

Kresťan pri hriechu má úmysel v srdci vzbudiť si ľútosť a pokánie nad svojími hriechami, ako to konáme v začiatku sv. omše všetci na čele s kňazom, a následne konať bohoslužbu a modliť sa spoločne a prosiť Boha, ako ateista, ktorý sem tam niečo ukradne, sem tam niečo neprizná do daňového priznania, sem tam niekoho oklame, veď predsa on v Boha neverí, nemá sa komu zodpovedať, neverí v majestátnosť v Boha, neverí v život večný, neverí v posledný súd, neverí vo vzkriesenie tela, nielen nepopiera, ale priamo neverí v Tajomstvo premenenia Eucharistie na pravé Telo a Krv Pánovu, ba čo viac! 

Jemu je to ako ateistovi uplne ukradnuté, čo robí kňaz spolu so svojimi veriacimi v kostole. Uvediem preto ďalšie fakty a dôkazy o tomto všetkom.

Neverí že Boh skrze kňaza odpúšťa hriechy, ale kresťan tomu verí. Ateista neverí že pomazanie nemocných dokáže odpustiť hriechy, spôsobiť zaručenie večného života s Bohom, uľaviť od duševných a telesných chorôb, na čo samozrejme aj v kresťanstve jestvujú priame dôkazy, a priamym očitým svedkom tohoto som sa stal aj ja, kedy kňaz pomazal zomierajúceho človeka, ktorý na druhý deň zdravý doslova ušiel z nemocnice, čo si dodnes nik nevie vysvetliť, kedy lekár sa vyjadril, že ten človek do rána určite zomrie. 

Toho som bol svedkom. Takže pri porovnaní čo je lepšie, je Lepšie..... lepšie neútočiť priamo na cirkev, ako to sv. otec nejako robí týmto spôsobom, ale práve naopak. 

Ak máme o niečom pochybnosť, no tak sa radšej za toho človeka pomodlime a nie že teraz budeme sa hrať na múdrych a vynášať rozsudky. Na to je tu Boh. Jemu budeme skladať účty, ani nie vašim rodičom, ani vašim deťom, ani susedovi, ani učiteľovi, ani pánu farárovi, ani sv. otcovi, ale Pánu Bohu. 

Škoda, že to nevysvetlil spôsobom, ako som to napísal. Bolo by to určite biblickejšie, vznešenejšie, duchovnejšie, aby sme sa zbytočne neznížili v kresťanstve na čele s duchovnými predstaviteľmi na úroveň rečníka duchovných zamyslení, ktoré bez biblického podkladu majú nulovú výpovednú hodnotu. 

 Blog
Komentuj
 
 fotka
pubertslatinocelny  30. 11. 2022 21:30
pekne si sa vypracoval, kokos, uz aj papezovi to natieras!
 
 fotka
vreskot000  štvrtok 09:06
@pubertslatinocelny sv. otec v duchovnom kontexte pre mńa znamená výnimočnú autoritu, ktorý svojim postavením si v kresťanskom kontexte zaslúži určite. navyše je to už pán v rokoch, takže aj ako človek požíva úctu, pretože vo svojom vysokom veku úraduje a slúži cirkvi a svetu ako predstaviteľ vatikánskeho štátu.

Ja samozrejme nepochybujem, čo sv. otec hovorí vo svojich zamysleniach, ale opomínam skutočnosť, ktorú nateraz vysvetlím.

Ja nemám povinnosť o kresťanskom učení rozprávať ateistovi, ktorý si z toho robí posmech.
pokiaľ napríklad nezávislá inštitúcia ako napríklad x charitatívnych nadáci, ktoré nezastrešuje nijakým spôsobom cirkev, ale práve naopak, patronát nad nimi vedie nejaká spoločnosť ktorá nevyznáva kresťanské učenie, je to fajn. Ale povedať že je lepšie byť ateistom ako kresťanom, ktorý údajne pohŕda okolím, je na zamyslenie, čo tým chcel povedať.

Je nesporné, že aj denne chodiaci kresťania akéhokoľvek vierovyznania, nemusia to byť katolíci do svojho chrámu na modlitby, zhromaždenie kresťanského spoločenstva, robia pohoršenie. ospravedlňujeme si to myšlienkou, že predsa, aj Písmo sv. v stati o cudzoložnici hovorí, že kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň. nájdeme to v jánovom evanjeliu, ôsmej kapitole a tak ďalej, píšem súradnice pre úplnosť. Jn 8,7.
Buď konáš podľa písma, alebo nekonáš. Je nesmierna otročina, ak v rozmere kresťanského života necítiš slobodu, a na všetko sa musíš odvolávať prostredníctvom riadkov písma svätého.
Je načase, aby sme zahodili všetky predsudky, ale priamo, na základe autority písma Svätého, kresťanského učenia a kresťanskej náuky priamo konali to čo chce Boh.
Boh chce, aby som konal kresťanské skutky a zachovával ako kresťan všetko to, čo konám, návšteva kostola a dodržiavanie sviatostného života, ale nie vždy to stačí.
Mnohí majú radi sa prezentovať pred ostatnými, keď sú vianoce lebo Tichú noc ako pieseň poznajú aj ateisti.
Otázka je že keď Boh zošle na teba nejakú skúšku, ako v nej obstojíš.
Kresťanský rozmer je o tom, že človek potrebuje byť predovšetkým silná osobnosť so zdravými a pevnými koreňmi, ktoré prirodzene, nie každý má. Ale každý hrá formu len vtedy, kedy je psychicky a fyzicky zdravý, má okolo seba dostatok v najrozličnejšiej forme. dostatok vo forme rodinného zabezpečenia, teda či má muž ženu, žena muža, alebo má rodičov, o ktorých sa môže oprieť, alebo užšiu či širšiu osobu, kde nielen vzájomné sympatie ale aj osobná blízkosť dokáže prekonať akékoľvek rozdiely a človeka motivovať na ceste k šťastiu a hodnotám, ktoré presahujú tento svet nielen duchovným a nemateriálnym odkazom, ale predovšetkým tým, že pozerám sa na človeka ako na človeka, ktorému treba buď pomôcť, alebo stáť pri ňom v nejakej dobe, kedy sa nepostaví na nohy.
O tomto je kresťanstvo, aby sme v súlade s mravným, duševným duchovným odkazom vzhliadajúc jeden k druhému boli oporou, a tak dôsledne plnili kresťanské učenie. Nič viac v podstate od nás samotných Boh ani neočakáva
Napíš svoj komentár