Idem možno od začiatku trochu na to zhurta, ale predsa. Prečo by som mal niečo spraviť dobre, kedy to môžem predsa spraviť lepšie a najlepšie.
Vieme dobre, že človeka pohýnajú dopredu rozličné stimulačné prvky, vďaka ktorým, ako teda píšem v nadpise, môžu stužiť, spevniť našu osobnosť v tom, že dokážu dať zmysel možno aj práve tam, kde vo všetkom vnímame a vidíme len neporiadok, chaos, akýsi pomyslený koniec všetkému, a nedôvera v niečo, čo má prísť v budúcnosti. Ako sa teda na toto všetko pozerať, by som o tomto chcel povedať.
Na druhej strane vnímam aj ja, že niekedy proste som už niečím tak presýtený, že človek nutne potrebuje vyhľadať akúsi zmenu, že odíde z daného stereotypného prostredia, aj keď mu to môže padnúť dosť ťažko. Je úplná pravda, že každé jedno veľké dielo sa rodí z veľkej bolesti.
Vidíme to na niektorých príkladoch, kedy čím väčšie prekážky sa nám stavajú do cesty, tým krajší výsledok možno tým dosiahneme. Pripomínajú to aj biblické state, že cesta do neba vedie cez tŕnisté prekážky, ktoré je potrebné zdolávať, aj keď niekedy mám pocit, že nie vždy to dokážem uniesť. Že človek vynakladá na ničo napríklad, mám taký pocit, príliš veľkú obetu, a výsledok nie je vždy taký, ako jednak očakával, alebo ako si predstavoval.
A teda vprostred tohoto všetkého zasvietia naše nedokonalosti ako výsledok toho, že makať na sto percent sa nedá vždy. Človek nie je naozaj nastavený na výkon, aj keby sa všemožne o to snažil.
Pretože raz ten výkon chtiac nechtiac pôjde dole. Je to presne ako s baterkou v aute. Keď už musíš tu baterku dobíjať takpovediac pri každom štartovaní, je nutné ju vymeniť, treba teda niečo zmeniť. A tá naša nedokonalosť teda v tomto slova zmysle môže bezpochyby znamenať to, že niečomu sa zas priučím, na niečo zas prídem sám, zas ma niečo môže spraviť lepším, ako som bol včera, čo môžem vnímať ako skutočnosť, ktorá mi pomôže lepšie pochopiť moju budúcnosť, nie vždy jasnú.
Samozrejme, pri mojej úvahe, bezpochyby nevynechám zaiste biblické texty, ktoré budem citovať koncom tohoto odseku. A práve tá nedokonalosť môže pre nás čiastočne byť výhoda. Výhoda v tom, že nedokonalosť sa teda niekedy môže rovnať prirodzenosť. Že to, že som nedokonalý, som v tomto v podstate prirodzený, a nie je to nič výnimočné, aj keď človek sa má snažiť napredovať. Otázka je, či je to myslené úprimne, alebo to ostane len akési lacné želanie.
Že človek si na tom druhom zrazu všimne, že my predsa v niečom sme jednak podobní, nikdy nie rovnakí, a predsa nedokonalí. To teda neexistuje a tak, ako niečo chýba mne, a zároveň od toho človeka môžem si brať inšpiráciu, a teda jeho obohatiť, seba a jeho doplniť, a tak môžem obohatiť seba samého z jeho strany, a jeho z mojej strany.
Možno som to napísal komplikovane, ale je to tak. Písmo sväté spomínajú preto niečo takéto..." Stal sa chudobným, aby sme sa jeho chudobou obohatili..." 2 Kor 8, 9.
Pýtam sa teda, či majú zmysel naše nedokonalosti. Nie raz sa aj mne stalo, že keby možno som nebol príliš zbrklý, možno roztržitý, možno by som sa toho naučil oveľa viac. Možno áno, možno nie. Z tohoto všetkého mi teda pramení aj niečo také, že keď toto všetko tvorí naše nedokonalosti, ktoré by teda teoreticky aj mohli byť o kúsok niečo lepšie, otázka teda viacmenej je taká, že kde je koniec tej našej fantázie, kde človek môže proste skončiť, a či aj naše vedomie je v istom zmysle buď vyčerpateľné, alebo nevyčerpateľné, čo všetko si človek dokáže, alebo opačne, nedokáže zapamätať.
Je paradoxné, že človek si dokáže zapamätať nejakú konkrétnu situáciu, v ktorej tak povediac schaosil, a dobre si to uvedomuje. Uvedomuje si to a môže sa snažiť o nápravu, hoci nie vždy je to vhodné už, a nie vždy sa to dá. A niekedy sa nemusí snažiť o nápravu silou mocou, pretože skúsenosť nie raz predsa nás učí, že čím viac sa o niečo snažíš, tým horšie to dopadne, pokazíš to, schaosíš, dopletieš čo sa dá, a výsledok viac menej toho všetkého môže pôsobiť kontraproduktívne.
Na záver mojej večernej reflexie teda by som chcel povedať ešte toľkoto. Naše nedokonalosti tiež môžu slúžiť ako som to napísal v tých desiatich bodoch ako prvok akéhosi osobného sebapoznania, ktoré nás môžu zaručene niečomu veľkému naučiť. A tie slúžia k tomu, že moja nedokonalosť je na to dobrá, aby som na nej jednak pracoval, ale aby som pri mojej chudobe, nedokonalosti a biede, a pri mojom opaku, teda dostatku, všetkého hojnosti, aj keď je to široký pojem ale dajme tomu, nestratil seba samého.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár