Jenny prudko otvorila oči. Zrak vystrašene upierala do šera malej izby. V ušiach jej ešte znela ozvena vlastného výkriku. Rýchlo sa vymotala z periny a obliekla si kabát. Zazdalo sa jej že v dome niečo začula. Stuhla. Ticho ju desilo najväčšmi. Priložila ucho k dverám. Začula kroky vychádzajúce z chodby. Opatrne otočila kľúčom v zámke. V tichu sa ozval škripot starého kovu . Jenny začal po chrbte stekať pot. Kroky zastali.
Počuli ju.
Našli ju.
Rozbehla sa k oknu a otvorila ho. Vyklonila sa. Asi meter pod ňou bola skupina kríkov. Niekto mykol kľučkou. Jenny vyliezla na parapet a skočila. Spadla do kríkov pokrytými hrubou vrstvou snehu. Sneh teraz cítila všade na tele. Nepríjemne jej chladil pokožku. Počula z izby buchot. Vykopli dvere. Rýchlo sa postavila a rozbehla sa po ulici. Bosé nohy mala skrehnuté, pľúca je boleli od studeného vzduchu. Ani sa neobťažovala oprášiť so kabát, nemalo to zmysel, aj tak o chvíľu bude mrtva. Lovcom nik neunikne. Nevedela ako dlho beží, ale bála sa zastaviť. Nakoniec vbehla do lesa na konci ulice. Panovala v ňom tma akoby tu niekto rozlial atrament. Zdalo sa jej, že stromy sa k nej približujú. Nachvíľu zastala. Nepočula nič okrem vlastné dychu. Pred sebou videla biely obláčik pary, ktorý vydychovala. Kľakla si na zem a čakala na smrť. Z vrecka kabáta vytiahla malého plyšového macka. Bol už ošúchaný, jedno oko mu chýbalo, ale pre Jenny znamenal všetko. Pritisla si ho k hrudi. Patril jej dcére, jej malému dievčatku. Za sebou počula zaprašťať vetvičku. Zhlboka sa nadýchla a pripravila sa na svoju poslednú bitku. Macíka strčila do vrecka kabáta a čakala. Privrela oči. Potom pocítila ostrú bolesť v chrbte a padla tvárou na zem. Niekto ju zdvihol, chytil pod krkom a pritlačil ku stromu. Jenny dochádzal dych. Márne kopala a škriabala, stisk nepovolil. Postava sa naklonila a Jenny na uchu cítila jej dych.
„ Zbohom.“
Jenny sa rozšírila na zreničky. Stisk na krku povolil a na spadla do studeného snehu. Bol koniec. S trasľavou rukou si pritúlila macíka a vdychovala jeho vôňu. Vôňu domova. Napadlo ju, že sa ani nestihla rozlúčiť. Nečakala, takýto koniec. S námahou sa otočila na chrbát. Chcela vidieť hviezdy, chcela vidieť sneh a zo všetkého najviac Jeho tvár. Vločky tíško padali na jej unavené telo. Čierne vlasy mala okolo seba rozprestreté ako záclonu. Predtým ako prišiel konečný úder pozrela do zelených očí. Posledná farba pred smrťou. Aká ironia. Zelená. Jeho farba. Farba očí človeka ktorého toľko milovala. otvorila ústa a do chladného nočného vzduchu, tíško zašepkala jediné slovo.
Veronica.
Potom všetko zahalil závoj tmy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár