Avšak netušil som ako.
Vedel som, že sa bojíš
cítil som to z tvojho srdca
nevedel som, že sa strániš
mňa, seba, svojho škodca.
Bála si sa ukázať mi lásku,
naplniť ma svojim citom.
Tón tvojho jemného hlásku
naučil ma veriť mýtom.
A tak som upadol do beznádeje,
keď si ma navždy opustila.
Veril som že sa niečo udeje
že sa vrátiš, do môjho smutného života.
Čakal som do poslednej kvapky,
mojich sĺz bolo veľa.
Až kým som neuvidel všetky masky.
Ľudí, hyen, preveľa.
Začal som cítiť zatrpknutosť.
Predstavoval som si tých ľudí,
neveril som v ich krutosť.
Vždy ma ich faloš popudí.
Plynul čas osamelosti
a ja som znovu cítil.
Usmieval som sa bez žalosti.
Bez toho, aby som ti to odpustil.
Držalo ma to veľa času,
v smútku bez svetla,
a tvojho hlasu.
Veľmi si ma doplietla.
Kiežby si raz bola moja...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bondulka
27. 1.januára 2013 13:23
Krasna báseň..ako všetky čo som čítala
Napíš svoj komentár