Jeho telom odrazu trhlo. Stuhli sme ešte viac. Čo sa to deje?? Začalo sa hýbať. Akoby ho niečo ťahalo vonku. Telo prepadlo na dvor a zmizlo za najbližším krikom. Ozval sa divný zvuk, neviem čo to bolo, neviem odkiaľ, ale prešiel celým mojím telom. Už tu neostanem ani sekundu. „Poď, vrátime sa hore po veci a vypadneme odtiaľto,“ povedal som. Otočili sme sa a šli späť. Okolie nám kúsok po kúsku odhaľovali naše baterky. Postupovali sme veľmi pomaly. Všetko naokolo sa mi zdalo iné. Všade som videl niečo zlé, čo nám chce ublížiť.
Prišli sme k dverám do našej izby. Boli zavreté. Prečo? Mi sme ich určite nechali otvorené. Natiahol som svoju trasúcu ruku ku kľučke a chcel otvoriť. Dvere nás ale nie a nie pustiť dnu. Začul som kroky. Zvuk prichádzal z prízemia, s najväčšou pravdepodobnosťou z kuchyne. Ide to po nás, pomyslel som si, chytil som kľučku a začal ňou zúrivo triasť. Nič! Kroky bolo počuť silnejšie. Odstúpil som od dverí, Maroš sa celou silou vrhol na ne, ale bezvýsledne. „Nájdi si nejakú zbraň,“ povedal. „Toto nevyzerá dobre!“
Poobzeral som sa okolo. Na malom stolíku pri dverách bol položený ťažký svietnik. Nerozmýšľal som, chytil som ho a čakal čo sa bude diať. Maroš chytil jednu nohu stola a zlomil ju. Kroky už bolo počuť na schodoch! Adrenalín mi stúpal a bol som pripravený na všetko. Obe baterky mierili ku schodom, po ktorých šlo za nami niečo hore. Počítam, že ešte zo päť schodov a bude to hore. Jeden...dva... tri. Dlane sa mi začali nenormálne potiť a svietnik, ktorý som držal sa mi takmer vyšmykol. Štyri...päť!! Nič sme nevideli, ale kroky pokračovali k nám. Prichádzali stále bližšie, podľa zvuku by mal byť už pri nás no bolo počuť len našľapávanie na koberec, akoby to bol nejaký duch. Pomaly nás to obišlo a pokračovalo ďalej. Otočili sme sa a sledovali ďalej. Po chvíľke nastalo znovu ticho.
Šťuk! Strašne nás myklo. Ozvalo sa to z dverí do našej izby. Že by sa už dali otvoriť?? Skúsil som to a podarilo sa. Vošli sme do izby. Na posteliach ležali naše batohy, ktoré nemali ani tušenie čo sa stalo. Dali sme si ich na chrbty a chceli odísť. V kúte som čosi zazrel. Bol to Robov batoh. Pri pohľade naň mi z očí vybehli slzy. Bože môj. Pozrel som na Maroša, pretože pustil baterku na zem a začal niečo potichu hovoriť, ale nevedel som čo. Zrazu bol ako posadnutý. Začal kričať a pobehovať po izbe, pričom trieskal do všetkého svojou nohou zo stolíka. „Prestaň Maroš, spamätaj sa!“ kričal som na neho, ale on začal byť zúrivejší. Nemohol som sa na to pozerať. Skočil som k nemu, že ho chytím, no keď som sa ho dotkol, zvrieskol a strčil ma tak, že som preletel cez posteľ do kúta. Vybehol na chodbu a vbehol do izby oproti. Ešte to mi chýbalo! Rýchlo som vstal a šiel za ním. Prebehol som chodbou a osvetlil izbu. Prázdna. Nebol v nej. Predo mnou na zemi ležala jeho „zbraň“. Ticho, strašné ticho. Ostal som tu sám.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
wiqus
25. 6.júna 2008 15:17
NO som čítala prvu čast bolo to vzrušujuce....Teraz toto...Normálne sa teším na dalšiu čast ak bude.....Si užastný užastne píšeš strašne sa m ito páči..
3
Som strasne rad ze sa vam to paci A aj ja som zvedavy co bude dalej, zatim to vobec netusim ale snad nieco zaujimave vymyslim
5
nemôžem sa od toho odtrhnúť... vždy keď si myslím, že viem, čo sa stane nastane nejaký zvrat.... naozaj skvelé teším sa na pokračovanie
Napíš svoj komentár