Nie, nie, len leje, všetci sú nervózni. Aj tie psy. A my sme pod obraz boží, preto po nás toľko vyzjapujú. Cítia to, príšery!
Urazila sa.
Odvetila: „Ts! Ja to očujem! Natrimane brechajú, šecia, koľko ich je! To očujem! Lebo im prídem ako suka, pojebateľná suka. Očujem to!“
Nemohol som odporovať. Pojebateľná rozhodne je. Občas aj suka. Ak ju to poteší, ja môžem len súhlasiť.
Prichádzala fáza exhauscie. Brutálnej. Typickej po ožrávke, najhoršie však bolo, že cestu sme mali ešte len pred sebou. Chčilo a chčilo od rána, lenže od toho rána sa už pomaličky stihlo aj poriadne zotmieť. Vlastne do ďalšieho rána bolo oveľa, oveľa bližšie ako do starého a... a nejako som sa zamotal.
Skrátka, cupitali sme po ceste, podopierali sa svorne, však ako sa na súrodencov patrí.
Obrubník, kanál, mláka, kalužisko, trávnik, hups, naspäť, kaluž...
„Kanál!“ zvískla.
„No, kanál... Presne ten, do ktorého si minule...“
„Ale to vôbec nevadí – mám kanady, potiaľto...“ ohla sa a pokúšala sa trafiť na oblasť vyše členka, „sa mi vôbec nenaberie! Ani keby čo bolo!“
Mal som problém zaostriť, nieto ju ešte zahamovať.
Suverénne vkročila do vody, no akosi jej siahala až pod koleno. Prekvapene zvýskla. Nebola by to až taká tragédia, ale história sa zopakovala. Podlomila sa jej noha, a teda sa stalo, že do kanála pacla celá.
A vraj do toho istého kanála dvakrát nespadneš. Heraklietos, s mojou ségrou si akiste nepočítal!
Pozn. autora: Kanálom rozumej tote jarky, čo sú vyhĺbené na odtok vody.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
meredithgrey
12. 10.októbra 2011 21:20
chčije a chčije
Napíš svoj komentár