Ak miluješ, vtedy si sám sebou. Možno aj lepší než v skutočnosti si. Možno aj nie. Pocit neskutočného naplnenia. Žiješ, pre niekoho. Si, niekto je rád, že si. Niekto ťa miluje, niekto ťa potrebuje, niekto ťa uctieva, toleruje a, miluje ťa. Ty aj tak vedome zabíjaš všetko. Ničíš v ňom to dobré. Ničíš jediného človeka, ktorý ťa má rád.
A možno to má po otcovi. On jej rád robí život ťažším, komplikovanejším, neznesiteľnejším. Možno ju nenávidí, lebo v nej vidí matku, vidí v nej minulosť, bolestivú minulosť, z ktorej sa nikdy nevylieči.
Svet je tmavý, tak neskutočne dlho. V momente, keď už jej telo bolo odolné. Už každá rana pod pás nedokázala podlomiť kolená. Stála konečne na pevnej pôde, stála sama za sebou a svojimi rozhodnutiami. Zrazu už nezáležalo na tom, čo si budú myslieť, či nebudú posudzovať, či nebude vadiť, ak sa dozvedia čo je zač a to vo všetkých smeroch.
Aj tu bola pravda niekde úplne inde.
Sú veci, o ktorých sa stále ťažko hovorí otvorene. Ľudia, priatelia, známi, tvária sa, že chápu multikultúrnu spoločnosť. Iste, symbolicky, ale predsudky majú. Každý, kto má iné stravovacie návyky, výhrady voči určitým druhom mäsa, verí v iného boha.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
riaaa
9. 5.mája 2015 08:45
tvoje blogy mi pomerne dosť chýbali...
Napíš svoj komentár