Plačte podľa plánu, nech z toho čo najviac vyťažíme!

Niekedy je treba presedieť s rodičmi večer pred telkou, aj keď v poslednej dobe sa mi to darilo čoraz menej a menej. Ak som však konečne doma a predpokladám kľudný večer v spoločnosti rodičov, čo v preklade znamená držať hubu a krok, a hlavne byť v bezpečnej vzdialenosti od ovládača. Nekydať na akože politickú nezávislosť v STV, nenadávať na zvieracie vstupy v tých hodnotných televíznych novinách na Jojke, ktoré si ani nezaslúžia veľké písmeno a ak sa mi pri pohľade na markizácku najväčšiu hviezdu náhodou v mysli vynorí jej zoznam milencov a ružové nohavičky, ísť si uvariť čaj. Jednoducho, keď sa chcem s rodičmi socializovať pri takejto príležitosti, musím splniť tieto podmienky, ak nechcem skončiť v hádke o politickej situácii a chabej úrovni našej polície.

Mala som to v pláne aj dnes. Ale bohužiaľ mi televízny program ako taká novinová rosnička naznačil, že to radšej môžem zbaliť. Opäť raz ma čaká niečo na spôsob televíznej charity. Zasa raz si všetci vypočujeme smutný životný príbeh, na konci ktorého nám z oka vypadne krokodília slza a Drobová zatlieska svojej šikovnosti a schopnosti premeniť kruté ľudské osudy na skvelý marketingový ťah.

Neviem, ako vás, ale mňa už omrzelo mať týždenne niekoľko možností, kedy sa môžete pozrieť na choré detské oči. Áno, priznávam, patrím medzi tých, ktorí sú na takéto veci nehorázne citliví. Je mi tých detí veľmi ľúto, viem, že aj ich rodičia to musia mať ťažké, a to tak, že si to dokáže prestaviť len ten, kto prišiel do kontaktu s takou udalosťou. Chápem dokonca aj to, že peniaze sú pre nich veľmi dôležité, keďže v nich dokážu udržať aspoň malú nádej na zlepšenie, malé šuštiace svetielko.

Jednoducho sa už nedokážem pozerať na tie choré bezmocné stvorenia, ktorých zdravie je v rukách dramaturgov a štedrých, večne „nezištných“ ľudí v hriešne drahých oblekoch. Vytrpeli si toho už dosť, tak prečo sa dokelu stávajú len akýmsi prostriedkom reklamy pre zbohatlíkov? Prečo im musí byť venovaný taký veľký mediálny priestor, ak skutočne ide len o pomoc z prvej ruky a zlaté srdcia tých pánov podnikateľov? Prečo si tí najštedrejší spomenú na tých smutných iba ak sa chystá nejaký megaúspešný televízny projekt, kde bude menovaná ich firma? Prečo sa tvária ako spasitelia sveta, ak si to aj tak odpíšu z daní?

Poviete si, hlúpe otázky. A možno som hlúpa, keď si celý svoj doterajší život nedokážem zvyknúť na pretvárku a faloš. Cítim sa ako debil, keď sa náhodou zapletiem do debaty s touto tematikou. Neviem povedať, ako veľmi mi je ľúto tých rodičov, ktorí zo seba urobia bábky odhaľujúce svoj súkromný život pred celým národom pre dobro svojich detí. Ale jednoducho sa nedokážem preniesť cez tú falošnú zámienku štedrosti. Štedrosť podmienená reklamou. Ďakujem pekne za takú štedrosť, ktorá je často podkladaná vetou: „Veď keď sú už tie Vianoce.“ To znamená, že na seba budeme dobrí len týždeň. Áno, pochopila som. Vadí mi, že niekto je štedrý a pomáha iným. Čo už so mnou.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu