"Prečo?" nechápavo som zavrtela hlavou.
"Ja len tak... mne to môžeš povedať. Alebo mi nedôveruješ?" podozrievavo nadvihla obočie.
"Dôverujem." sklonila som hlavu.
"Tak prečo mi to nechceš povedať?" povedala smutným hlasom.
"Nie je čo." mykla som plecami.
"Rebeca, mňa neoklameš." pozrela sa mi do tváre. "Cítim, že sa niečo deje. Si nervózna."
"Nie som." zavrtela som hlavou.
"Si. Veď to na tebe vidím!"
"Kvôli písomkám." zaklamala som.
"Bec. Koľko krát som ti už vravela, že pre školu sa nemáš stresovať." napomenula ma.
"Ja viem." vzdychla som si a postavila som sa.
"Kam ideš?" opýtala sa ma.
"Hore do izby."
"Stále si zatvorená len v tej izbe. Rebeca, rob niečo."
"Čo?" pomaly som sa približovala ku schodom.
"Mne to je jedno. Choď von, do kina..." mykla plecami. "Len nebuď stále len v tej izbe."
"Okej." zakričala som zo schodov.
Rýchlo som si urobila úlohy a referát na dejepis. Celý čas som čakala na jeden zvuk. Nakoniec som sa ho dočkala.
Telefón mi zazvonil.
Zbežne som sa pozrela na displej, kto volá, a zdvihla som.
"Áno?" spýtala som sa až moc horlivo.
"Ahoj, máš dnes čas?" opýtal sa Layton.
"Áno." musela som si sadnúť.
"Prídeš?"
"Áno." srdce sa mi rozbúchalo.
"Rebeca?" spýtal sa ustarostene.
"Áno?"
"Si v poriadku?"
"Em... hej." nechápala som.
Vzdychol si. "Stále si vravela len áno." vysvetlil mi.
"Aha. Prepáč." nevedela som čo povedať.
"Tak za pol hodinu pri Krištáľovej fontáne?" spýtal sa neisto.
"Áno.. teda hej..budem tam." súhlasila som.
"Fajn. Tak zatiaľ."
"Zatiaľ."
Ešte asi päť minút som sedela na stoličke, keď som si uvedomila, že nestíham. Do frasa! zahromžila som a rozbehla sa do kúpeľne.
Vypla som si vlasy padajúce do tváre dohora sponkou. Na mihalnice som jemne použila špirálu a na pery som si dala bledý lesk. Obliekla som si tyrkysovú mikinu, ktorá mi ladila k teniskám a zbehla som dole.
"Niekam ideš?" opýtal sa otec prekvapene.
"Hej." obúvala som sa.
"Kde?" spýtal sa zvedavo.
"Von." prevrátila som oči.
"Aha, dávaj si pozor. A nebuď dlho, zajtra je škola."
"Jasné, čau." zakričala som aby ma počula aj mama.
Ostávalo mi dvadsať minút. Dúfam, že nebudem meškať. pomyslela som si a za rohom som sa rozbehla.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
romika
3. 8.augusta 2010 22:05
Ver či nie, hneď ako som to našla, som zhltla celých 20 kapitol na jeden hlt. Takže s obrovskou zvedavosťou čakám ako to dopadne
Napíš svoj komentár