"Rebeca, prosím, otvor." prosila ma mama.
"Ann, žiadne prosím ťa! Na ňu treba ísť tvrdo!" napomínal je hlasno otec. "Rebeca!" vrieskal. "Okamžite otvor tie dvere!"
Ich vykopni keď ich chceš mať otvorené. Ja ti ich otvárať nebudem. pomyslela som si.
"Rebeca!" kričal. Snažila som sa ho nevnímať a dala som si mp3-jku ešte hlasnejšie.
"Rebeca, ak to už nechceš urobiť pre seba urob to pre mamu." povedal trochu jemnejšie, s citom, ktorý by nevyznel agresívne. Ach. vydýchla som. Na mamu som úplne zabudla. Úplne som zabudla na ešte nenarodeného súrodenca.
Vypla som prehrávač, a čo najtichšie som sa presunula k dverám. Pomaly som odomkla. Otec strhol dverami. Namierila som si to rovno k mame na oca som sa ani nepozrela. Objala som ju okolo pása.
"Prepáč." povedala som cez závoj sĺz. Pohladila ma po vlasoch. Očividne ma chápala.
Mama sa usmiala. Tiež mala slzy na krajíčku.
"Moja zlatá." povedala mi do vlasov.
"Ľúbim ťa mami." zamrmlala som.
"Aj ja teba Beckee." povedala. Bola to krásna chvíľa. Mama, dcéra...a otec netrpezlivo dupkajúci nohou, červený v tvári, nedočkavý vypustiť na mňa celú kázeň o správaní a tridsaťkrát mi zopakovať môj trest.
"Dojímavé. Rebeca!" prerušil našu chvíľu zvriesknutím na celú ulicu. "Čo to malo znamenať? Myslíš si, že sa budeš takto správať? Tak to sa mýliš!" kričal.
"Paul, upokoj sa." napomínala ho mama.
"Nebudem pokojný, do frasa!" kričal.
"Prestaň!" zvrieskla som. "To, že kričíš na mňa, kvôli niečomu, je jedna vec. Ale, že kričíš na mamu, kvôli tomu, že si nahnevaný na mňa, je druhá vec."
"Ty ma tu nebudeš napomínať!"
"Ticho! Ticho! Ticho! Prosím už dosť, nehádajte sa!" prerušil nás Robert, ktorý vyšiel so svojej izby.
"Žiadal ťa niekto, aby si snáď niečo hovoril? Odpáľ do izby! Počuješ? Šmykaj!"
"Tak toto je už moc! Paul, idem k mame...kým sa neupokojíš." vážne prehovorila mama. "Bec, Rob, poďte."
"Nie! Nikam nejdeš!" zvolal prosebným hlasom oco. "Ja-ja-ja...keď to nie je možné!"
"Čo nie je možné, Paul?" mama mu hľadela priamo do očí, tvár mala vážnu.
"Ann, prosím." chytil ju za plecia. "Ja... neovládol som sa. Mrzí ma to." hľadel mame do očí.
Mama sklonila hlavu a vzdychla si. "Deti do auta."
"Nie!" vykríkol oco takmer bez hlasu.
"Povedala som, deti do auta." pozrela sa mu priamo do očí.
"Ann, prosím."
"Čo tu ešte stojíš?" uškrnula sa.
"Milujem ťa." objal mamu. Ona jeho objatie opätovala.
"Rob, poď." pošepla som Robertovi a potiahla ho za ruku.
Sedela som pod najväčším stromom v babkinej záhrade. Premýšľala som o dnešnom dni a tichej ceste sem.
Počula som ako sa ku mne približujú niečie kroky. Neobzrela som sa. Vedela som komu patria.
"Beckee." oslovil ma otec.
Obzrela som sa inam. Sadol si ku mne.
"Prepáč. Nechcel som ti ublížiť. Odpustíš mi."
Neodpovedala som a zahľadela som sa na blízke hory.
"Prečo si tak vyvádzala?" pokračoval.
Zamyslela som sa. "Teraz je to už jedno." sklonila som hlavu a pri pomyslení na Laytona, ktorého som dnes mohla uvidieť, sa mi z oka skotúľala hlúpa slza.
"Prepáč mi to." pohladil ma po vlasoch. Striasla som sa.
"Ruším ti trest." povedal a ja som počula ako sa usmieva.
"Super." povedala som ironicky.
"Cabee, prosím!" myklo ma. Tak ma volal keď som bola malá. Milovala som, keď mi tak povedal. Milujem to do teraz. Do frasa! Zasiahol moje slabé miesto.
Pozrela som sa mu do očí. Bolo v nich vidieť ľútosť a utrpenie, ktoré spôsobila moja ignorancia.
Usmiala som sa úprimným úsmevom.
"Mám ťa rád." zaškeril sa.
"Aj ja teba." objala som ho.
Ale poobedie s Laytonom mi už nič nevráti. vzdychla som si v duchu.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
hereiam
30. 7.júla 2010 19:57
ten otec má trošku nanič nervy nie?
Napíš svoj komentár