Tak veľmi som sa na teba chcela hnevať, aby tie veci neboleli. Aj som sa hnevala, kým som ťa nezbadala. Vtedy, keď si sa usmial ako si am uvidel. Jednoducho som to nedokázala. Nedokázala som sa hnevať a ani ti poriadnu streliť, lebo prepáč, ale vtedy by si si to zaslúžil.
Neskutočne tažko sa mi lúčilo. Keď som sa pozerala ako odchádzaš, nastupuješ do vlaku...v hlave som mala strašný zmätok, obavy, že ťa už neuvidím. Obavy z toho, že sa všetko zmení, že už nebudem to, čím som bola doteraz..
Ja viem, že by som mala zabuchnúť dvere. Otočiť sa a vstúpi do druhých. Ale nie, ja stojím niekde medzi a utekám od dverí k dverám, aby sa ani jedné nezatvorili. Jedne si podložím a zatiaľ vbehnem späť do tých starých, z ktorých sa ale veľmi ťazko vychádza..znova a znova.
Usmievam sa na ľudí, smejem sa na tom, na čom sa smejú oni, ale čo z toho keď ten smiech je pretvárka, keď sa vôbec necítim šťastne a už vonkoncom sa mi nechce smiať. Nesťažujem sa kamoškám, načo aj. Nechcem sa o tom rozprávať
Bojím sa chodiť spať. Alebo skôr nechcem chodiť spať lebo viem, že budem čakať, že napíšeš..ale ty nenapíšeš a potom ma do srdca bodne myšlienka, že ja síce na teba myslím a čakám, ale ty nie..ty už nemyslievaš na mňa...a to naženie slzy do očí. Chcela by som sa už konečne zobudiť bez sklamania keď pozriem na mobil. Každé ráno si vravím, že tam nič nebude, ale pritom aj tak v kútiku duše dúfam, že bude. A tak s nádejou pozerám na displej..a nič...
Niekedy si pripadám ako samotrýzniteľka. Viem, že by som si nemala čítať staré sms-ky, pozerať fotky, čítať staré správy, otvárať tú fotku, ktorú milujem. Aspoň dovtedy, kým sa to nezahojí.
Chýbaš mi a ešte dlho budem a tak isto ťa aj milujem a tiež ešte veľmi dlho budem. Ale nieviem, či chcem to všetko späť. Niekedy áno, a niekedy zas mám pocit, že takto bude lepšie..ale až neskor, keď to prejde a verím, že potom mi bude ešte lepšie či zas po tvojom boku či sama, či po boku niekoho iného...
Ale ver mi, že ťa nechcem stratiť úplne. Vždy budem tu keď ma budeš potrebovať a ak budeš potrebovať pomôcť pomôžem. Dúfam, že to tak bude aj z tvojej strany, že keď budem potrebova pomoc, tak mi pomôžeš..
Ďakujem za všetko pekné, ale aj za niektoré menej pekné..nabrala som skúsenosť a poučila sa...
Ďakujem
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
melibea
23. 6.júna 2011 19:58
takéto články ma vždy rozosmutnia.... a ten odsek o tom, ako každý večer tajne dúfaš, že ráno bude v mobile niečo nové, mi hrozne pripomína mňa.
Napíš svoj komentár