Stelka Pastelka.
Veď smrť, čo vysala Ti sladký dych nad tvojou krásou ešte nevládne.
Smrť je často krát tak blízko.
Pamätaj však.
Je to LEN pocit.
Budem čakať na ten čas,
snáď to bude už zavčas.
Kedy tvoje nôžky spočinú na tráve opäť raz.
Lucián
Prešlo niekoľko týždňov. Sladkej odpovede som sa však nedočkal. Vari na mňa zabudla? Začal som pociťovať známe „príznaky“, hlásiace sa o pozornosť. Zovrel som opierku kresla tak pevne, až som zacítil ako sa mi jej krehké vlákna derú pomedzi prsty. Sedel som v kaviarni opäť sám. Cez sklenenú výplň som sledoval park. Náš park. Je nemysliteľné, aby sa Vám neznáma osoba zapísala do pamäte až tak, že sa cítite zle, keď o nej dlhšiu dobu nepočujete. Keď ju nemáte nablízku. Keď dúfate v nečakané stretnutie, či len mihavé obchádzanie sa na ulici. Stela sa vyparila z môjho života skôr, ako doň vkročila úplne. Predsa som ju miloval. Nie romantickou láskou. Bola to obdivná láska, ktorá mi leptala vnútro. „Stále tak sám,“ zaznel známy hlas odo dverí. „ Nikdy som nepatril k ľuďom, ktorých trýzni nutkavá potreba vyplniť ticho rozhovorom.“ Pocítil som šklbnutie čeľustných svalov, ktoré sa menili v úsmev. Pocítil som jej dotyk na ramenách, škoricový parfum mi už prúdil nosnou dutinou do srdca. Usalašila sa v kresle oproti. Moje srdce plesalo nad blížiacou sa chvíľkou, keď zazriem jej tvár. Bol to pocit rovnajúci sa tisícim bodnutiam najostrejších dýk, keď zdvihla svoju tvár. Pod jej karamelovými očami sa vynímali modravé kruhy. Vytlačené ako letokruhy v kmeni stromu dodávali unavenej tvári ešte zúfalejší výraz. Všimla si tú zmenu v mojom výraze. Naklonila hlavu mierne na bok a snahou o úprimný úsmev mi vrazila aj posledný klinec do srdca. „Lucián,“ začala, „ je to v poriadku.“ ,V poriadku? V poriadku?´, kričalo celé moje bytie. „Stela...,“ nedokázala som doriecť krutú pravdu. Mala depresie. Bolo to také očividné, že ani laika by neoklamala. „ Nezvládaš to, však mám pravdu?“ natiahol som sa po jej chladnú ruku a zovrel ju vo svojich so snahou ju aspoň trochu zahriať. „Je to viac ako pocit, Lucián. Je to nočná mora. Je to akoby som, akoby sme boli odsúdení na večné umieranie. Stále znova a znova. Je to ako nikdy nekončiaci kolobeh,“ sklonila hlavu s úmyslom ukryť slzy, ktoré sa jej už kryštalizovali v očiach. Mne samému bolo do plaču. Toto sa stalo s ňou. So Stelou. S mojou vílou, ktorá bola taká plná života. „Potrebujem Ťa mať pri sebe, Lucián. Potrebujem cítiť tvoju blízkosť. Tvoju dušu.“ So slzami, ktoré som sa už nesnažil ukrývať, som sa chvatne postavil z kresla, postavil ju na nohy a zovrel v náručí. Pocítil som horúce slzy stekajúce po mojom krku. Nežným bozkom na krk a problémami, ktoré ju tlačili na moju hruď stále viac, si ma pripútala viac ako predtým. V objatí sme opustili kaviareň.
Bola neskorá noc. Stela pokojne ležala v mojom náručí a bdela. Náruživé objatia, dotyky a slastné bozky, ktoré sme si vymenili, mi boli balzamom na dušu. Tajne som dúfam v to, že tak pôsobia aj na Stelu. Že ju vynesú z tej priepasti, kam spadla. Tento krát som sa odhodlal začať rozhovor ja. Bolo neuveriteľné, že som sa cítil, akoby bol náš prvý. „Vieš prečo som sa odhodlal ísť bosý na ten trávnik za Tebou?“ Mierne sa pousmiala, oči však nechala podmanené bdeniu. „Povedz mi to.“ Hladil som ju po líci, tenký pramienok vlasov, ktorý ho zdobil, som zasadil na správne miesto a začal som: „V ten deň som prestával dúfať, že stretnem ženu, ktorá bude rozumná a pochopí môj stav. Ktorá pochopí, že to nie je len namýšľaná predstava ochorenia. A vtom si sa mi do zorného uhla vkradla ty a ..... ,“ pohltený vlastnými emóciami som ju nežne pobozkal na nastavené pery. K slovám som sa už nedostal. Neboli potrebné. Všetko čo som chcel povedať sme obaja cítili. Tam niekde vo vnútri.
Prebudil ma pocit prázdneho náručia. Stela bola preč. Na jej mieste ostal fialový papierik. „Odpusť mi. Musela som...“ Odišla. Skormútená. Cítil som jej parfum všade naokolo. Ona však kráčala v ústrety neľahkému osudu sama. Bezo mňa. Musel som to akceptovať.
Prešiel deň a v hrudi som začal pociťovať vyleptanú jazvu. Tichý šelest duše, ktorý po sebe zanechala Stela. Rozjímal som nad stratenou láskou, keď ma upútal článok v novinách. “SAMOVRAŽDA ROMANTICKEJ DUŠE“ Prebehol som zopár veľmi strohých riadkov o mladej žene, ktorú objavili včera pri súmraku v parku. Žena ukončila svoj život podrezaním žíl. Istá Stela R. Stela. Stela. Nemusel som sa prizrieť fotografii na pravej strane, aby som si bol istý. Bola to ona. Odetá v tých istých bielych šatách, v ktorých som ju uvidel prvý krát. Krv jej obopínala predlaktia ako hodvábna červená šatka. V šoku som sledoval zväčšujúcu sa kaluž sĺz na novinách, ktoré ešte stále kŕčovito zvierali moje ruky. „ Prečo si ma nezavolala, Stela?.....“
Stál som tam celé hodiny. Úplne sám. S tvárou mokrou od slaných potokov sĺz, ktoré sa miešali s dažďom. Bohovia v ten deň trúchlili nad stratou človeka. Truhla klesala pomaly do útrob zeme. Jazmíny, ktoré často nosievala ako prírodnú sponu v neposedných vlasoch, už takmer nebolo vidieť. Ukrylo ich milosrdné náručie matky Zeme. Odchádza. Moja priateľka. Moja víla. Neposedná duša vlka. Chladná kráska. Moja láska. Zbohom naveky Ti dávam. Zbohom, láska. Ty moja škoricou večne opojená kráska.....
Kráčal som v ústrety dažďu, späť do života. S pocitom večnej smrti za pätami. Za kovovým zvukom času....
Čas kráča ďalej. My by sme mali tiež.....
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
8
zamiloval som sa už dávno do tvojich textov, ktoré mi kradnú nechuť
to krásne opisovanie v trpkosti má v sebe silu...silu života
to krásne opisovanie v trpkosti má v sebe silu...silu života
Napíš svoj komentár
príliš veľa pocitov sa vo mne mieša, ktoré slovami opísať neviem
ale vedz že to bolo geniálne a prvýkrát úprimne ma dneska niečo potešilo a tak neskutočne rozplakalo
---------------------
mlčím