Tichý šelest - Časť tretia: Cesta peklom, zrkadlami dláždená...

Kedysi Winston Churchill povedal, že „ keď prechádzaš peklom, nezastavuj sa.“ Šiniem si to po vydláždenej cestičke priamo pred brány pekelné a ja naivná hus, nedbám na múdru radu vykresanú z mnohých myšlienok pána Churchilla, a zastavím. Zastavím pri spomienke, ktorá ma pritaví k ceste z čierneho mramoru, ktorá vedie priamo do Luciferovej osobnej komnaty. Stojím pri spomienke na prvé stretnutie, keď som ako hlúpe jahňa skočila sama do tlamy levovej. » Moja je pomsta, moja je odplata « , čítam nápis pod obrovským zrkadlom, do ktorého upieram pohľad svojich očí. Farba páleného karamelu, ktorá v mojich dúhovkách dominovala sa pomaly pretransformuje do čiernej. Zreničky sa zlejú dokopy s čierňavou zaplavujúc môj karamel. Ako nepríčetná sa obzerám po chodbe, do ktorej vyústila mramorová cesta Luciferova. Na stenách po oboch stranách visia rovnako veľké zrkadlá ako to, pred ktorým stojím ako prikovaná. Vchádzam cez tekutú bránu zrkadla do sveta prvej spomienky.


Niekde medzi komnatou číslo jeden a svetom čierno - bielim začujem smiech. Ten infantilný zvuk, ktorý mi prv pripadal ako najkrajší súzvuk melódii, no potom prišli len chrapľavé úškrny na nezmyselné vtipy. Úprimný čistý smiech sa vytratil. Zmizol v Absurdne. A potom sa zvuková kulisa odhalila a uzrela som obraz. Spomínam si na ten večer. Sedela som v Sin Nombre zahľadená do hrubého náčrtu administratívnej budovy, ktorú sa naša spoločnosť chystala zrekonštruovať. V rukách som zvierala rozpálenú šálku s aromatickou kávou, aby som tak svojim krebatým prstom dopriala tepla. Spomínam si, že pri dverách zazvonil zvonček a studený jesenný vietor dočiahol až na mňa. Privial ku mne viac ako len chladom nasiaknutý vzduch, ale tiež aj neurčitú zmes vôní. Škorica, céder a jazmín. Nebolo možné, aby sa uprostred veľkomesta vyvinula takáto škála vône.


Išla som za nosom a tam bol. Stál pri dverách. Dlhý hnedý kabát mu ukrýval atletickú postavu a pevné ramená. Červený šál, ktorý mu elegantne obtáčal symetrický krk, privábil moje oči a upriamil pozornosť na jeho tvár. Prezerala som si každý detail jeho dokonalej tváre, ktorú akoby vytesali Michelangelove ruky. Plné pery vínovej farby, súmerný neveľký – nemalý nos, a tie oči. Oči. JEHO oči. To najjasnejšie more tyrkysovej farby by im mohlo závidieť. Spomínam si, že som prestala dýchať. Neverila som, že by Michelangelov Dávid mohol niekedy ožiť. A v tomto mojom citovom seku sa jeho pohľad upriamil na ženu vysokej športovej postavy, s dlhými vlasmi rovnakej farby ako jeho šál a s očami farby páleného karamelu. Na mňa. A pery sa mu roztiahli do zvodného úsmevu.......


S hlbokým nádychom som sa vynorila zo zrkadlovej pasce. A zrazu .......som ucítila náraz. Ocitla som sa späť v realite. Vo svojom bezpečnom skleníku. Postupne mi začalo dochádzať, že som spadla zo stromu. Telo ako kŕči som pomaly zdvíhala z podlahy. Všade vládla tma. Jediné svetlo poskytoval enormne veľký mesiac v splne obsypaný miliónmi žiariacich hviezd. Ako stredy vlastných vesmírov žiarili cez sklenené steny skleníku. Zasa tá sk....ná elektrina. Zdvíham sa z podlahy, že zapálim sviečky. Prechádzam okolo zrkadla, v ktorého tmavom odraze ma na chvíľu mesiac osvieti. Pozriem sa, aby som skontrolovala svoje oči. Pálený karamel je na mieste, a až na drobný škrabanec pri pravom oku spôsobený pádom, sa nič nezmenilo. Našťastie. Myšlienkami mi však neustále prúdi obraz mojich démonických očí.


Zapaľujem sviečky a v ch plameňoch hľadám odpovede na otázky sužujúce moju myseľ, moju dušu, celú moju podstatu. Namiesto toho sa mi ako naschvál začnú vracať spomienky na nedávnu cestu do sveta pekelného. Sebastian...Sebastian......Sebastian.......Ako koláž sa mi v hlave zobrazujú spomienky na jeho pery. Oči. Úsmev. No spomienka na jeho vôňu mi vyčistí myseľ. Ako môže normálny chlap voňať ako ženská. Dochádza mi, že už vtedy som mala odhaliť aký to bol narcis. No ako sa vraví, zdanie často klame, a predovšetkým vtedy, keď sa nám zdá byť všetko v poriadku. Skryjem si tvár do dlaní a za zvuku srdcervúcich nádychov zastavím posledné slzy, ktoré sa mi spustili z očí. Nastáva katatónia......

 Vymyslený príbeh

10 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu