Podala mi čierny sveter. „ Bojím sa ťa nechať ísť von s chalanom , ktorý má kabát ako dracula.“ Zasmiala som sa , rýchlo sa obula a rozbehla sa von. Nech to mám čím skôr za sebou. Pekne tam stál , rovno ako stlp a čakal kedy sa vymocem z domu. Snažila som sa na neho usmiať. Aké to bolo prekvapenie , ked som ho zbadala s ofinou vypnutou hore a s úsmevom od ucha k uchu. „Si to vôbec ty?“ neverila som. Zmocnila sa ma panika , dúfam , že to neberie ako rande. “ No vieš. Ked už mám ísť s tebou von , chcel by som ti vidieť do tváre.“ Zaviazala som si sveter. „ Tak kam ideme?“ Usmial sa. Bože v živote som ho nevidela takého usmiateho.
A musela som si sama sebe priznať , že pod tou čiernou ofinou sa skrýval celkom pekný chalan. Možno aj trochu viac. Totálne sa odlišoval od chalana , akého som ho poznala. „To , je také malé prekvapenie. Asi by sme najprv mohli ísť na pizzu. Platím.“ Pretočila som očami. Elegantne mi dal najavo aby som šla. On sa prispôsobil mojej chôdzi . „ Tak , čo si to stále píšeš do toho notesu?“
Pozrela som na neho. „ Prečo ťa to zaujíma?“ Vložil si ruky do vreciek. „Každú hodinu , ked ťa učivo nudí , vytiahneš notes, ten s nálepkou Ed Hardy a píšeš do neho asi tak celú hodinu. Potom ťa Samantha štuchne a ty sa pripravíš na daľšiu hodinu. Chcem to len vedieť. Ak mi to teda môžeš povedať.“ Vzdychla som si. Ved čo . „ No, píšem vlastné piesne. Ako z mojej hlavy. Tiež básne a spojujem melodiu so slovami.“ „ To znie dobre. A vieš hrať na nejaký hudobný nástroj?“
„Trochu na klavír , ale nejde mi to. Mama ma kvôli starkej prihlásila na klavír , skončilo sa to katastrofou.“ Cítila som ako na mňa sústredene hľadí. „ Prečo, čo sa stalo?“ Uchechtla som sa pri tej spomienke. „ Privrela som cvičiteľke prsty do klavíra.“ Začal sa tak smiať , že sme museli zastaviť. „čože?“ utrel si slzu z oka.“ No mal ich aj v sadre.“ Obidvaja sme sa smiali ako blázni. „Páni“. Vykopol zo seba. Začervenala som sa. Bol to asi reflex. Ale v jeho zalených očiach začiarili hviezdy. Pritom slnko sa stále nemalo k zapadaniu. Kúpili sme si pizzu.
Obaja ananásovú s extra syrom. Veľa ľudí nenávidia túto kombináciu.Bolo len plus , že sme mali jeden vkus. Ked si chcel odkusúť padla mu na tú pizzu ofina a mal ju od paradajkovej omáčky. Obidvaja s obrovským trojuholníkom pizze sme si vykračovali ulicami. Rozprávali sme sa o všeličom. A stále nám nechýbala téma. Obrúskom som mu pomohla dať tú omáčku dole. Lenže on sa stále bránil , aby som mu ju dala dole . Vyhováral sa na to ,že to je „výživový doplnok“.
Nakoniec som mu skočila po chrbáte a spolu s pizzami sme padli na trávnik pri chodníku. Len sme tak ležali vedľa seba. Bolo to také skvelé. Asi by som to nemala hovoriť , ale bolo mi lepšie dokonca ako so Samanthou. Pozorovali sme oblaky a hovorili čo nám pripomínajú. On sa pozrel na hodinky. „ Sakra. Zmeškáme to.“ Vzal ma za ruku a obaja sme bežali po uličkách až som úplne bez dychu zastavila Pred malou budovičkou.. Malá schátralá chatka. Za ňou boli kopce prebehnuté pneumatikami. ,Ako som si to tak prezerala zistila som , že Adam je už dávno pri malých schátralých dvierkach. Rozbehla som sa za ním.
Nemienila som ostať sama len tak. Ked som vošla do vnútra zarazila som sa . Boli tam dve obrovské štvorkolky a jeden starší pán opierajúci sa o stenu. „ Chlapče, nabudúce príd na čas.“ „Prepáčte. Ale ved pár minút na čerstvom vzduchu neuškodí nie??“ Starší muž sa uchechtol. „Slečna dajte mi ta tohto diablika pozor.“ Začervenala som sa. „ Pane.“ „ Som Mark.“ Podal mi ruku. Vdačne som ju prijala. „ Teší ma som..“ „Tiana. Viem. Tento tu o tebe omieľa skoro stále.“ Hodil hlavou na Adama. Ten mu bol za chrbtom. „ Klamať na staré kolená sa nevypláca.“ Obaja sa objali. „ Daj na tých mojich miláčikov pozor.“ Drgol ho do pleca.
Vzal si moju ruku a starým gestom mi ju pobozkal. Potom sa zvrtol a už ho nebolo. „ Milý pán. Odkiaľ ho poznáš?“ On vzal dve prilby a postupne mi vysvetľoval. „Dlhoročný známi. Poznám ho od detstva. Je skoro ako môj druhý otec.“ A potom mi to došlo. „ Bože hádam , sa nebudeme voziť na tomto?“ Pozrel na mňa „ Ehm.. ty nechceš? Myslel som si , že je jasné , ked si sem prišla , že idem jazdiť.Ale ked chceš“ odložil prilby na policu. „ Nie nie... ja len ma to šokovalo. Vieš , ešte si nikto nedal takú námahu.“ Po celý čas mi úsmev pri ňom nevysychal z tváre.
Jemu sa z úsmevu prehlbili jamky. „Len.. sadla som si na kraj sedanky jednej. „ Ešte som nič takéto nešoférovala. Maximálne obrovský kosič na trávnik.“ Potočil hlavou. „ Neprestávaš ma prekvapovať.“ Podal mi jednu prilbu , bola ostro červená. Nasadila som si ju na hlavu. Môžem vám povedať , že moja hlava nebola práve dva krát nadšená , že bude stiesnená v takom malom priestore.
„ Takže , ty zachrániš moju hlavu . pred doživotným vypnutím a teraz budeš skúšať či to moja lebka vydrží?“ Chytil mi prilbu. „Nie ideme sa zabávať. „ pozrel mi do očí „ So mnou si v bezpečí.“ Ja som mu verila. Pán boh musel mať v ten deň skvelú náladu . Bolo to super. A nič som si neurobila. Kedže som sa zdráhala ísť sama , tak sme šli spolu na jednej. A bola to najadrenalínovejšia vec v mojom živote.
Adam bol umelcom ktorý kreslil do rozprášenej cesty , kruhy a esíčka a ubrazce ktoré poznal iba on. Ked sme skončili bolo tak deväť a ja som tak nenávidela , že tento deň končí. Zamkol tú búdu a šli sme domov. Mlčky vedľa seba. Ked sme už zahli na našu ulicu povedal. „ Bol to pre mňa úžasný deň.“
„Aj pre mňa“ musela som súhlasiť. Lebo inak by som klamala. „ Ak teda smiem. Mohli by sme,.. teda ako ..priatelia.“ Začal sa milo zakoktávať. „Rada pôjdem s tebou von“. Objali sme sa a asi bolo jasné že on toto spojenie chce predlžiť. J som sa však stiahla , usmiala som sa na neho a bežala som domou.
Ked som pozrela na hodiny bolo pol desiatej aj dve minúty.Vedela som , že sa mama pohrala s hodinami. „ Och bože srdiečko. Už som si myslela , že ťa už prevážajú na trh s bielym mäsom. Ako to , že ťa tak zdržal??“ Nadvihla som obočie. „ Mami , je o desať desať. Prestaň s tou hrou na hodiny.“ Pretočila očami. Už viem po kom to mám. „ tak , hovor a do detailov.
„ Aj mne.“ Skočila na gauč Samantha. Upne som zabudla , že má u nás spať. Objali sme sa. „ Tak , aké bolo rande?“ „ Nebolo to rande. Len splatenie dlhu.“ Samantha mi skočila na chrbát. „ Klameš až sem som počula , že by si ho rada zase videla. Máš ZP“. (zamilovanecký problém).
Tak to nazvala problémom a vinaliezla aj tú značku. „ Nie nie je to tak. Ale , je pravda , že je úplne iný ako v triede.“ A takto sme mi tri klábosili do večera. Potom sme pozerali horor Kruh . Mačkali sme sa na seba a ohadzovali sa popcornom a mne sa zdalo , že konečne sa na mňa usmialo šťastie.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bibla
18. 9.sept. 2010 15:28
krásne.. pokračuj pokračuj pokračuj
Napíš svoj komentár