Ako som sa zamilovala do svojho anjela 5

Rozlepila som oči do jasného rána a uvidela posteľ prázdnu. Zo strachu som sa zodvihla z postele. No nebol žiaden dôvod na obavy. Mama spokojne pripravovala raňajky. Práve na toustovači zablikalo svetlo a mama ich vyhodila von. Vo vzduchu poletovala vôňa čerstvej kávy a čerstvého pečiva. Ockov kabát bol prehodený cez vešiak , takže bude asi štvrť na sedem. Usmiala som sa nad zmenou mamininej nálady a ešte stále rozospato som sa dokimácala do kúpeľne. Zľahka som si pretrela tvár vodou a so zatvorenými očami nahmatala uterák. Takže to bol sen.Len další nezmyselný sen. Jediné čo som brala ako plus , že sa moja nočná mora nezopakovala. Vzdychla som si. Ach , aé by to bolo úžasné keby to bola pravda. Predstavila som si jeho tvár. Jeho bozky... aaach roztriasli sa mi kolená. Zľahka som uterákom prešla po tvári a pozrela do svojho odrazu v zrkadle.Skoro som vytrhla umývadlo zo steny ked som videla jeho tvár tesne za mnou. " Pane bože". V zrkadle som videla svoje rozšírené oči a bledú farbu tváre. Zdvihol jedno obočie. " Nemala by si takto hovoriť. Neveriacky som sa ho dotkla . nevnímajúc čo povedal. Mal to samé čo včera , jeansy a károvanú košeľu , ibaže s čierno hnedými pásikmi. Na tvári mal akoby oblak , čierny oblak. " Ehm.. musíme sa porozprávať." povedal nervozne. Preglgla som pri tom ako to povedal , lebo som poresne vedela o čom sa budeme rozprávať. "No.. hovor" Sadla som si na ohraj vane a čakala. " Nemal som to urobiť." "ale urobil" " máme to zakázané" "takže to bol len impulz?" spýtala som sa. Už som mala dosť lží. Fajn , niesom atraktívna , ale stalo sa . Chcela som v tej chvíli zachrániť aspoň trochu zo svojej hrdosti. " tak , počúvam?? Prečo si to potom spravil??" Pozrela som do leho z časti pokojnej z časti nahnevanej tváre. " Leob som to už nevydržal". Klakol si predo mna a pozaral sa mi až do duše. " Viem , že si ma cítila už od detstva. Kewd si bola malá , hrávali sme sa spolu. Spomeň si". Nechápala som tomu. Ako všetci som mala zo svojho detstva , len prchavé spomienky. MAma mi , ale raz hovorila , že som si ako malá vymyslela kamaráta. S nikým som sa nechcela hrat. Len som sedela v izbe a rozprávala sa sama so sebou. " Nechápem tomu."Chytil moje kolená do dlaní. "Ked som zistil , že ma cítiš , že ma dokonca , dokážeš aj ako tak vidieť , neodolal som a .. no každú chvíľusom chcel byť s tewbou. Bola si úplne iná ako ostatné deti. Videla si to čo iné nie a to nehovorím , len o sebe. Ale o celom svete , o každom detaile na Zemi." Ja som ho len počúvala a neverila mu. " Ja niesom výnimočná. Práve naopak. Som nezaujímavá a v ničom nevynikám": Pohladil ma po tvári. " Ale áno , preto nikam nezapadáš. " usmial sa. Nadvihla som obočie " Tak to mi určite vyzdvihlo náladu." potichu sa zasmial. " ked som videl , že ti tým ubližujem , že ťa oberám o možnosť , byť s inými., Prestal som sa ti ukazovať a sama si po šase na mňa zabudla. No a teraz , ked si ma zase začala vidieť, i ked za takých nepríjemných podmienok." " Nepríjemných?!?" ironicky som prizvukovala . Zase sa usmial . Ale bola to len chvíľka. Potom sa jeho tvár zase zmenila na kameň. " Musí sa to vrátiť tak ako to bolo pred tým." Zamrkala som " ale .. ale ved si hovoril , že teraz ťa uvidím stále.... do smrti". " No... v istom zmysle ma budeš mať pri sebe stále , len .. len budem vyzerať ako.." ja som to už nevydržala " Takže ma nemáš rád" Vzal moju tvár do rúk "nie nemám ťa rád.. pobozkal ma ja ťa milujem. A práve preto to robím." Vyhrkli mi slzy. Práve som zistila , že osoba ktorú som pokladala za svojho prenasledovateľa bol on. Zistila som , že priateľ z mojich detských čias je on. A tiež , že je ten ktorý ma miluje. Neviem , ako som to mohla vediet . Poznala som ho len den a pritom celý život. Nevedela som o nom nič a predsa veľa. Zotrel mi slzy z líc. Na tvári mal taký šokovaný výraz. " Neplač, prosím " . Ja som ale nemohla prestať. Vzala som jeho hlavu do rúk a pobozkala som ho. On sa hned napojil na moju vlnu . Pritisol si ma k sebe. Jeho svieža vôňa mi udrela do nosu. Vznášala som sa na obkaku. Ked som pocítila , že sa odo mňa odtrhol. ja som mala oči ešte stále zatvorené. A ked som ich otvorila , tak tu nebol. Do dverí so spevom vošlaq mama. Melodia ktorú si pospevovala sa zastavila na mne. " Srdiečko" .Prišla ku mne a objala ma. " Ja viem , aj mne chýba. Určite by bol úžasný." Ja som sa už neudržala. Stále len on , a čo ja. Nikdy som si nenahovárala , že som lepšia. Nikdy som nechcela aby moja mama chodila za mnou každý den, rozprávala sa so mnou o mne alebo mi dala pusu na dobrú noc. Ale niekedy som túžila poi tom aby prišla ku mne ked som v noci plakala zo sna , ked som bola smutná , lebo si niko nespomenul na moje narodeniny, či ma úplne znemožnili v škole. Ale ona neprišla. Ona chcela chlapca a narodila som sa ja . Ona potrebovala dieťa ktoré bude úplne ako ocko. Rovnako ftipný , rovnako nadaný , rovnako šarmantný a ja už neviem čo. Odtrhla som sa od nej a rozbehla som sa do svojej izby. Zamkla som a hodila sa so svojim žialom na postel. toto bol prvý raz čo som po toľkých rokoch dostala všetko zo seba von, aj posledný.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu