Nie, vo Všechoviciach nie je zle. Chvíľa samoty občas prospeje každému. Môžem sledovať koníke, čo síce nerobím, a môžem si pohadzovať mačku, ktorá z toho bude nadšená. Môžem lietať po statku ako decko, škriekať na plné v hrdlo v mojom byte, môžem si vybrať v ktorej posteli budem spať.
Na Všechoviciach je krásne, že vždy keď tu som, schudnem, aj keď občas fakt nemám z čoho. Všechovice sú raj, mimo civilizácie, uprostred stáda koní. A ja Všechovice milujem.
Keby som tu stále, tak by som možno už vedela poriadne jazdiť na koni.
"A potom prišiel večer...."
A Soraya začala nadávať, kvíliť, smútiť, tu zrazu sa strašne smiať, hádať sa s hrnčekom, potom zas revať a chvíľu nato zdurdene sedieť v kúte, otočená tvárou ku stene.
Jo, na tomto mieste mi naozaj parádne prejebáva, čo je niekedy na škodu, na druhú stranu, keď som takto sama, vždy si spomeniem, kto som bola, a aká som bola strelená, predtým, než som začala žiť taký ten "dospelácky" život.
Nemôžem povedať, že mi milý nejako extra, úplne šialene neviem čo chýba, nakoniec, na takéto niekoľkodňové vypadnutia som celkom zvyknutá, a až nato, že sa mi nechce večer kŕmiť kone, je mi tu momentálne naozaj dobre.
Ale čo príde potom. V utorok škola. V stredu škola. Ešte stále nie som rozhodnutá, či sa na tú anglinu vyseriem, alebo nie. Vo štvrtok? No zas tá poondiatá škola, a ja už vidím, že minimálne na polovicu prednášok za opäť vyseriem, lebo som sprostá. A ešte ten istý štvrtok megadlhá cesta dom, na ktorej sa ani nebudem môcť zastaviť v Blave, či Martinovi.
Školu by sme dajme tomu prežili, ale čo ten intrák? Štyri spolubydly, čo sa so mnou nebavia. Zima. Nuda. Toto fakt nie.
Hej zas raz plnohodnotný blog. Mám piči, je môj, tak čo vás do toho, že neviete o čom točím?
Chcem ísť dom. Odskákať si ozdravujúcu Všechovickú siestu, a potom vypadnúť dom. Niektorí už vedia, čo urobím, až skončí tento semester. A teraz sa nedám odhovoriť. Henten intrákový život je najväčšie sklamanie môjho života. Skončím to raz a navždy, jo? A nebude mi ľúto tých 1600 kačiek, o ktoré prídem kvôli vypovedaniu ubytovacej zmluvy. Budem doma, nájdem si prácu a konečne zo mňa nebude žobrák. Veď škola raz do mesiaca, to stačí.
A k záveru, hoc pokoj vo Všechoviciach je krásny a samota občas prospeje, doma pri môjmilom je to snáď na nezaplatenie, veď viete, ten pocit, že vás tam niekto čaká, a až dorazíte, dostanete veľké objatie a bozk plný lásky..
Tož, pustite ma domov, kým sa mi v raji páči..
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mcvpn
25. 11.novembra 2012 16:50
intrákový život bol sklamanie aj pre mňa, 1600kč by som vtedy asi neobetoval, ale teraz už hej
2
Ja zase mám nehorázne nutkanie z Bratislavy utiecť dakam do piče, pretože ma to tu úplne frustuje a zároveň si uvedomujem, že nechcem byť sama niekde, kde to nepoznám.
Napíš svoj komentár