Otvorím oči.

Mám buď 26 alebo 27. Nikdy si neviem zapamätať, koľko rokov vlastne mám. A pritom sa to mení len každý rok. Kebyže žijeme na Merkúre, oslavujem narodeniny každých 88 dní. Na tejto planéte by prišla o rozum. Koľko mám by som si musela napísať na dlaň guľôčkovým perom. Ak by som sa tam, pravdaže, neupiekla za živa. S Venušou je to už lepšie. Tam je to „len“ 224 dní.

Kolíše sa mi žalúdok a nie je to z opice. Je to preto, že som si spravila lodičák a celé dni sa plachtím po moriach. Na malej jachte. Sama. Je to epické. Som kapitán svojej vlastnej lode. Moja loď sa volá Daniel. Po Danielovi Handlerovi.

Ľutujem, že som jeho celú zbierku kníh musela nechať doma, ale bála som sa, že by knihy navlhli a poškodili sa. Skompletizovať celú zbierku mi trvalo presne desať rokov, ako poslednú som kúpila jeho neautorizovanú autobiografiu, ktorá bola prakticky nezohnatelná. Lovila som ju v antikvariátoch niekoľko rokov. A potom, jedného dňa, sa ocitla v mojich rukách.

Babka umrela a ja som jej dedičstvo prehajdákala takto. Na jej pamiatku na každom ostrove, ktorý navštívim, nechávam veľké drevené babkodonny s jej podobizňou, ktoré som na objednávku nechala vyrezať vo veľkom u miestneho rezbára. Babka, nehnevaj sa, že som tak hrozne alternatívna vnučka. Ale nebola som šťastná a musela som ujsť.

Nezasadila som strom, nepostavila dom a ani si nenašla manžela, ani manželku, nestihla som sa rozviesť, kúpiť psa a vôbec – byť normálna. Namiesto toho z recesie hádžem sklenené fľaše s bizarnými odkazmi do mora a bavím sa na tom, ako to nájde niekto, kto bude čakať volanie o pomoc od trosečníka. Keď si horko-ťažko zroluje papierik, bude tam stáť: ,,Umri.“

Má veľké biele plachty. Nie babka, moja jachta. Rána bývajú vždy najťažšie. Prvých pár minút si zvykáte, že nemáte pod sebou pevninu a sprevádza vás ranná nevoľnosť. Nepopriete to, že vaše telo obľubuje pevnú pôdu pod nohami. Metaforicky i doslova.

Už nemám strach z hĺbok a viem skočiť do vody hocikedy a hocikde. Modrá tma pod nohami ma nedesí, ale upokojuje. Plávam často, ponáram sa, nemám stiesnený pocit z toho, že nevidím na dno. Prekonala som strach z hlbokej vody. Aj keď je november, voda je ešte príjemne teplá.

Ale asi by ma desilo byť toľké dni sama so sebou. More je fajn, aj byť sám je fajn, ale keď už sa začnete rozprávať sám so sebou, tak to už fajn nie je. Preto sa často vraciam na pevninu. Je to vlastne nevyhnutné kvôli zásobám jedla.

A to som ešte ani len nevstala.

Posadím sa.

Hojdaciu sieť som zavrhla už na začiatku, keď som zistila, že sa spí na tom otrasne. Netreba veriť všetkému, čo uvidíte vo filme. Leží niekto vedľa mňa? Ak by sme boli realisti, pravdepodobne (aspoň súdiac podľa doterajších štatistík), leží vedľa mňa niekto, kto ma neľúbi. Je jedno, či ho poznám rok, dva, tri alebo len jeden deň, keď som ho z prístavu nalákala na panáka rumu do svojej kajuty. Dvojzmyselne som pritom zdvíhala obočie a snažila sa tváriť zvodne (ale stále sa len trénujem): ,,Poď, ukážem ti skutočné more,“ a tiekla z neho do nohavičiek. Akékoľvek teplo je, nohavičky vždy nosím. Ale to som trochu odbočila. Nikdy vedľa mňa neleží niekto, kto by ma ľúbil. A v drvivej väčšine ani ja jeho. Tak už to proste býva.

Vstala som. Vedľa mňa je černoch, má kučeravé tmavé vlasy ako NIEKTO-KOHO-NETREBA-MENOVAŤ-V-TOMTO-BLOGU. Dopekla aj s vtákmi. Musia byť všade?

Ale vtáky boli i v Indonézii. Po doštudovaní (získala som mgr z pedagogiky a bc. z psychológie) som šla na dva roky misionárčiť. Prečo som si vybrala Indonéziu? Sama neviem. Afrika mi asi prišla príliš mainstream. Ale nebol to dobrý nápad a tak som odišla z turnusu skôr. Asi aj pomáhanie má svoje medze. A navyše, nevydržala som šíriť náboženské zlátaniny.

A tak som si kúpila loď. Je november 2022, vedľa mňa spí niekto, koho neviem ako mám „slušne“ vyhodiť z lode (vyhodiť niekoho z bytu je o dosť jednoduchšie), nakoľko sa nachádzame uprostred mora a pevninu nie je vidno ani jedným smerom.

Na raňajky si otvorím ďalšiu fľašu rumu.

Cítim sa slobodne a som šťastná ako som. To je na tom najkrajšie.

 Blog
Komentuj
 fotka
anosomtuprvykrat  17. 11. 2017 11:47
Bože, že ako slušne vyhodiť, poprosím ho, ju,
či by mi šla vlastnoručne s harpúnou chytiť
sardinky, náhodou sa mi spustím motor a ešte
budem srdcervúco za mojim bývalým kričať, že
pomóc, pomóc a radostne sa od neho vzďaľovať
A na oslavu si otvoríš nový sud Jamaica Rum!
Napíš svoj komentár