V pavučine...

Zamotaná v sieti minulosti, s výhľadom do budúcna, no iba matným..v ceste stojaca prítomnosť, ktorá sa každou chvíľkou mení na pavučinky, ktoré spomienkami obmotávajú moju myseľ. To vlákno, ktoré mi nedá spať, no nedokážem pri ňom ani bdieť. Tá ustrnulosť, „čo ak“ stále obiehajúce okolo mňa ako kvalitný satelit.
To čo sa nedá zmeniť by nám malo dať poučenie, dáku radu do života a uhnúť z cesty. Úhľadne sa poskladať a založiť so zásuvky SPOMIENKY. Nesmie to trápiť. No trápi to iba preto, že to stále vyťahujeme. Ako sveter. Ktorý nám pripomína prvú pusu i prvé sklamanie. No nosíme ho stále, často. Hoci sa na ňom nikdy nezatrblieta nič okrem sĺz. Ani svit hviezd či jas dúhy.
Nemám rada putá, vždy som ja tá, ktorá najviac bojuje za slobodu a roztiahnuté krídla. Voľný let, strmý pád, ktorý sa opäť vznesie do nebozerných výšok.
Tak prečo sa sama, a ešte k tomu dobrovoľne spútavam? Prečo sa z tých pavučín, sietí, nevymaním. Moja duša nie je motýľom aby ju dokázali pavučiny zastaviť na ceste za zlepšením sa, za tým, byť prítomnosťou.
Moja duša je dušou človeka – silného hoci krehkého. Nepoddať sa a bojovať. Aj proti pavučinám, ktoré na nás striehnu pri každom nádychu.

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu